Spolužiak

"Dá sa... Ešte mám dva zápočty..." mávol rukou. "Tak to držím prsty..." usmiala sa povzbudzujúco. Pozrela na hodinky a na priateľa. "Už musíme ísť , máme teraz cviko. Tak dakedy nabudúce..." rozlúčila sa a pomaly sa pobrali svojim smerom.

***

Na stretávku prišli neskoro. Teda, relatívne. Mali doraziť už pred polhodinou, no bolo takmer pravidlom, že kým sa zišli všetci, trvalo to aj zo dve hodinky. A ani tak nebývali v kompletnej zostave.
"Ahoj, Baši, ako?" udychčane sa objala s kamoškou. "Ahoooj, moja, no konečne! Si chcela prísť ako kráľovná, čo? Aby všetky oči spočinuli na tebe, čo?" doberala si ju najlepšia kamoška. "Zas mi to nevyšlo? Dokelu, o koľkej mám prísť, aby som vzbudila dokonalú pozornosť?! O polnoci?" pinkla jej späť Martina. "Jeej, Barbi, teba som už nevidela sto rokov!" potešila sa a obzerala, kam by si mohli prisunúť dve stoličky. "Toto je Marek," predstavila svojho partnera, keď sa usadili. "A toto sú moje bývalé spolužiačky: Eva, Barbara, Monika, Dada, Marta a Dorka," predstavila doradu ex-spolužiačky. "Ahojte," usmial sa veselo na vysmiatu skupinku. "Tak, čo máte nové? Rozprávajte, preháňajte!" vyzvala kamošky Maťa so smiechom.

***

„Ako dlho sa vlastne poznáte?“ spýtala sa Eva. Boli sa trochu prejsť, tak treba nabrať sily v bufete. „Asi pol roka, ale sprvu nič... To až teraz, začiatkom semestra... Máme spoločné cviko, tak sme si sadli vedľa seba a zakecali.. no a tak...“ zrozpačitela Martina. Usmiala sa na Evu. Tá ju s úškrnom sledovala. „Á tak? Hmm...“ rozosmiala sa. „Ale je v pohode, sympoš. Trocha sa podobá na Borisa...“ zasmiala sa. „Ale len do tváre, inak vôbec,“ usmiala sa nakoniec povzbudivo. Čašník doniesol ďalšie kofoly. „Tak teda na vás dvoch, nech vám to dlho vydrží!“ zdvihla Eva pohár. „A na skvelé kamošky!“ štrngla si s ňou Martina a zachichotala sa.

***

"Hej! Maťa!" dobehne ju známy hlas. "Jeej, ahooj, čo ty tu?" usmeje sa s otázkou v očiach. "Bol som nakupovať..." obzerá sa ledabolo. "A ty?" zdvihne na ňu obočie. "Ja sa len tak flákam... Zabíjam čas..." mávne Maťa rukou, "Som vytešená lebo som dala dve skúšky.. Tak som sa došla odreagovať," zasmeje sa aj ona. "Jasne..." odpovie jej Boris zamyslene. "A akoto, že si sama?" pozrie jej do tváre s nepreniknuteľným výrazom. Maťa sa zasmeje: "Nooo... baby sú preč a môj drahý má práve skúšku... a tak.." Vykročia smerom k východu z nákupného centra. "Dlho ste spolu?" otočí sa k nej zrazu. "Asi štyri mesiace... neviem, presne... " opäť sa ona rozosmeje. "Prečo sa pýtaš?" "Čo ja viem? Ma to zaujíma... Sa mi zdá fajn." "Hej, veď to aj je," usmeje sa úprimne Martina. Kráčajú v tichosti vychutnávajúc jarné slnko. Prichádzajúc na zastávku busu on zrazu zastaví. "On sa na mňa dosť podobá," povie hypnotizujúc zem pred sebou. "Myslíš?" zamyslí sa Maťa, "ale nie..." "Ale áno... Ty..." pozrie na ňu, "na škole... si... si dačo chcela?" Martina sa rozosmiala. "Vieš, možno kedysi aj čosi hej, ale to bolo dávno... Mi dosť rýchlo došlo, že by to asi nefungovalo... A toto... To je o inom.." usmeje sa zamyslene. "Som rád..." vydýchne si úľavou, akurát keď prichádza autobus. "Musím, nabudúce pokecáme.. aj s ním... maj sa.." zakričí už z behu. Maťa len odkýva späť, autobus sa už pohol.