Ani sama neviem, kto som. Ale úporne sa snažím zistiť to... Zoznam autorových rubrík: Na čo myslím..., Súkromné, Nezaradené
Už to bude pomaly rok a pol čo ma pochytila panika z toho, že všetci moji spolužiaci a kamaráti už majú vodičák len ja nie. Ale okrem toho, že som spanikárila som bola aj tvrdohlavá a nejakým čudným spôsobom hrdá a nechcela som chodiť do tej istej autoškoly, kde moje kamošky. Tak som si našla inú. Takú čo z letáku tvrdila, že je najlacnejšia.
Vždy keď si vylievam srdce mojej kamoške Veronike, otrepávam si hlavu o stôl, prečo len som taká hlúpa a nechápem, že to nemá budúcnosť. No je jasné, že besedy s Vero majú na mňa pozitívny účinok, lebo síce len zriedkavo, no predsa len ma občas osvieti svetlo pochopenia, a vtedy mi dochádzajú súvislosti, ktoré som dovtedy len matne tušila.
Hovorievaš mi, že som sa zmenila. Že už nie som taká, ako predtým. Že toľko neflirtujem a nesmejem sa. A hovoríš mi, že to nevadí, že aj tak ma máš rád.
Žijem si svoj obyčajný študentský život a čakám na prázdniny, keď nebudem mať povinnosti a budem môcť ísť za ním... a on? Ako mi to mohol urobiť?!
Uff. Konečne to mám všetko za sebou. Všetko viac či menej úspešne, ale predsa. Mal by to byť jeden z najlepších dní tohto školského roka a možno aj toho kalendárneho, no nie. Som unavená, smutná a nahnevaná. Na seba, na druhých, na celý svet. Nemôžem za to, nechcem to tak cítiť, ale nech robím čo chcem som na každého podráždená a odporná.
