Môj vzťah k nemu prešiel všelijakými fázami. Nevšímala som si ho, mala som ho plné zuby, bola som doňho zaľúbená, snažila som sa potláčať náklonnosť, vyhlásila som, že ma nezaujíma a nakoniec som sa vrátila k záujmu.
Nejde o to, koľko to trvá a či to má vôbec šancu na fungovanie, ja viem že, nie, ale o moje pocity. Vlastne celá táto fraška, hra na zaľúbenosť a lásku, ma niekam posunula. Je to čudné, ale vďaka tomu ako som pristupovala k nemu sa menil aj môj pohľad na svet.
Kedysi keď sme sa spoznali, mala som utkvelú predstavu, že všetci sa cítia byť lepší ako ja. Mala som pocit menejcennosti a pritom som skutočne nemala kvôli čomu. Ale vtedy som to ešte nevedela. Správala som sa chladne a odmerane. Bola som zlá na všetkých cudzích ľudí okolo, nikoho som si nechcela pripustiť k telu. Až on mi to raz povedal. Mali sme menšiu výmenu názorov, (čo síce nebolo nič nezvyčajné) ale až vtedy mi to docvaklo. Chyba je vo mne. Trochu som sa odpútala a ono to skutočne aspoň minimálne pomohlo. Nie síce tak, ako som si to predstavovala, ale istý rozdiel tam bol. I keď nie nadlho. Ale to ma opäť posunulo ďalej. Začal sa ku mne opäť správať odporne. Boli časy kedy by som kvôli tomu tri noci nespala a ani teraz mi to nebolo také ľahostajné, ale už som vedela ako na to. On si síce môže hovoriť čo chce, ale ja mám svoju pravdu.
V poslednom čase som začala skúšať ďalšiu fázu prerodu mojej osobnosti. Hovorím pravdu. Jednoducho som úprimná a to nielen vo veciach kritiky či môjho názoru. Snažím sa takou byť vždy. Zdá sa, že to funguje. Akoby si ľudia cenili to, že pred nimi otvoríte svoje srdce a poviete im, čo vás trápi, že vám niečo nie je príjemné a že sa bojíte. No len vtedy ak je to myslené úprimne.
Neviem, či vlastne ešte chcem aby som ho zaujala tak, ako som po tom túžila predtým. Ale viem,že pokiaľ mi to dáva aj niečo iné okrem trápenia, tak sa toho nechcem celkom vzdať.
