Pocit

Prišiel.

A klopal. Najprv pomaly, potom silnešie.

Prišiel s tebou, ale jeho som

nepustila dnu.

Čakal. A bol tam. Klopal

Ale ja som ho nechcela pustiť.

Tvárila som sa, že tam nie je.

Búchal a kričal, kopal do dverí,

a ja som za nimi ticho načúvala.

Keď prestal odchýlila som dvere.

Vkĺzol dnu, posadil sa.

Celkom ticho, akoby nič, ale stále tam bol.

A potom v tej najnevhodnejšej chvíli

priskočil a zatriasol mnou: "Nemiluje ťa!

Nikdy nebude!"

Kopala som ho   a hrýzla,

chvíľami sa celkom vyčerpaný

zrútil na zem a schúlený oddychoval.

No potom vyskočil a neprestajne

hučal: "Nikdy nebudeš jeho! Nebudeš!"

Bránim sa ako viem, ale takisto

viem, že má pravdu. Stále mal.

Zostávam stáť, nebránim sa,

nechávam sa napospas jeho výkrikom

a posmeškom. Nech ma sáca a zhodí, nevládzem.

Nikdy nebudeš môj a ja tvoja.

Sadol si na zem ku mne a hladí ma

po vlasoch. Ja nechcem! Nestojím o

jeho ľútosť! Nechcem aby tu bol!

No on asi nikdy neodíde.