Za súmraku

Za súmraku súmrak

padá na moju dušu,

opäť idem domov

s pocitom smútku.

Už neviemkoľkýkrát mi dochádza,

že ty ma nechceš a odchádzaš,

už neviemkoľkýkrát si hovorím,

veď som to vedela,

ale nič z toho nepomáha, tú melanchóliu nezdolá.

Lebo aj keby som si to povedala

tisíckrát a argumentovala faktami,

aj keby som tisíckrát bola s tým zmierená

stále by som si sypala tú sladkú soľ do rany,

že čo ak som sa mýlila,

že neviem, čo ty chceš a čo cítiš,

že ma možno ľúbiš a nevieš to vyjadriť,

a že som pre teba jediná, pravá a nemenná,

čo tvojej mysli, srdcu aj duši vládne.

Ale som len idealistka,

naivná opportunistka,

som tichý blázom,

ktorého šialenstvo mlčí a tým

to všetko dosvečí.