Kde sa rodí kriminalita? Odpovedám, v Považskej Bystrici, v mojom vrecku kabáta. Každý chlap v tme a s igelitkou je môj potenciálny nepriateľ. A nižšie ženy v šuštiakových súpravách tiež. Tak sa snažím prechádzať mestom len pod svetlami v hesle, že tam, kde je najväčšia tma, ma predsa ani zlodej tašiek nenájde.
Ale aký by som mala zážitok, keby som si ho nedomyslela sama. Do Hypernovy som sa vrátila druhý raz. Už na ten prvý ma zaregistrovali fešáci v špinavých rifliach. Viem, mala som pri sebe len päť eur. Pre niekoho nič, pre notorické socky jackpot. A viem, určite som pôsobila podozrivo, ale rozhodla som sa vrátiť pre super akciový čaj.
Môj príbeh začal v okamihu, ako na mňa otváracie dvere vypľuli taký ten zvláštny obchodný vietor, a kamoši svoj dych. Sú mi v pätách. Vyjdem druhým vchodom, myslím si a môj plán je dokonalý.
V meste je tma. Sneh mi fúka do osieho hniezda a k zastávke sa približuje muž s igelitkou. No to snáď nie. Držať v ruke hniezdo a v druhej nožík nie je ľahké. Rozhodnem sa prihovoriť. Zaskočím páchateľa a kým sa spamätá, stanem si k nejakej skupinke. Takto mešká často? Môj igelitkový násilník sa na mňa pozrie. Sympoš. Odpovedá, že len občas.
Zbraň som schovala až doma. Raz darmo. Okradnúť ma pred vlastným domom, to by bolo márne. Ja totiž bývam pod lampou. Tam, kde nikto nevidí mladé dievča, pripravené ubrániť svoj majetok orezávacím nožíkom.
