Situáciu si nevysvetľujem nijak. Lieta v tom aj moja sestra a tak sa za narušenú nepovažujem. Sme predsa dve a keby sedel pri televízore pes, spriahol by sa s nami aj on. Jednoducho to všetko funguje ako magnet, ktorý vás pred šiestou pritiahne pred televízor. Áno, aj v piatok. A kým sa v mnohých izbách ladí top s očnou linkou, ja a sestra čakáme na príchod Dokonalého. Usmievame sa ako nástky, na seba, pred seba, a keď je nám to trápne navzájom, zhodnotíme nahlas, že to ozaj dobre hrá.
Ozaj to dobre hrá aj ďalší herec a my sa tešíme ako malé deti. Vopred sme si totiž vymysleli, ako by to v seriáli malo dopadnúť. A v každej povedanej replike si hľadáme vlastný scenár. Do tretice prichádza všetko dobré. Nachádzame tretí ochkací výkon herca, ktorému sme rovnako ako dvom predošlým v obývačke jasne vysvetlili, za kým a kedy by mal ísť. V čom, to neriešime. V seriáli je priam košeľový orgazmus a tak sa stále viac a viac utvrdzujem, že tričká bývajú vtipné, zaujímavé, bavlnené, ale košeľa je predsa len košeľa!
Dobre, som komerčná a s mojou punkovou pubertou by sa terajšie vety pobili v pogu. Možno som zúfalá, ale ja sa skôr vnímam ako znechutená. A veľmi dobre viem, že seriálové životy nie sú reálne. Päť rokov písania seminárok na žurnalistike ma o tomto jave stihlo dostatočne informovať.
Chápem aj realitu ľudských seriálov. Všetky rozchody a odchody mi ukázali, prečo sa neoplatí žiarliť, ani ostávať s niekým, kto by vás vedel oklamať aj v cene tukového rožka (ešte šťastie, že si už kupujem len tie tmavé). Tým všetkým som sa už prejedla, a stihlo mi aj vytráviť.
A predsa. Ten magnet šiestej hodiny mi v mojom vyťahanom živote robí dobre. Prežívam milodrámy (nie melo, s tým nemám spoločné nič) za iných, rozčuľujem sa za iných a potom som pri správach o prasacej chrípke úplne pokojná. Prežívam hodinu mínus dva reklamné bloky, kedy mi nikto nedáva najavo porovnávacie tabuľky mojich a iných pŕs, kedy nie som pre niekoho dosť sexi, dosť zručná, športová, ryšavá, chudá, alebo bývajúca blízko. Ten, čo to dobre hrá, spolu s druhým a s tretím kolegom váhu neriešia. A mne je vtedy konečne pri chlapoch dobre.
O láske dnes rozhodujú kilá. Váhy, aj sympatií. Tých prvých mám podľa tabuľky o dve navyše a druhé si neviem odvážiť. S každou inteligentnou poznámkou o tom, ako má slečna na parkete dokonalé prsia, a pekná je len vtedy ak je chudá (plus zarátajme aj dokonale pevnú pokožku), naberám na pochybnostiach. O tom, či by som radšej nechcela byť naivná a hľadať v živote to, čo sa deje v mojej obývačke o šiestej.
Ale dosť. Práve začína zvučka televíznych novín. Bude sa zrádzať a zabíjať. Ako inak - z lásky. Každý musí predsa z niečoho priberať, aby mohol rozprávať o tom ako chudne.
