Vždy som mala belušského a ladeckého dedka. Len ten belušský bol taký bližší. Bližšie býval a odkedy mu zaviedli telefón, človek ho počul za deň aj niekoľkokrát. Bol to veliteľ. V trampkách prišiel na záhradu, porozdával pokyny, pofrflal a išiel pozerať televízne noviny.
Bol priam závislý na lotérií a vždy pevne veril, že kto nehrá, nevyhrá. S odstupom času ho pri vypĺňaní všemožných súťaží chápem a s každým kupónom mám pred očami jeho žreby, ktoré tajne ukrýval a zoškraboval v obývačke. Jeho partizánske odpovede: Nie, nič som nekúpil ale prezradili šupinky zo zoškriabaného žrebu. Pamätám si ako ma raz nanútil na cestu do obchodu pod zámienkou, že potrebuje chleba. Chlieb trčal z chlebníka a dedko musel s pravdou von – potreboval podať športku.
Mojím snom bolo stať sa reportérkou. Priznám sa, že určitú dobu som po sne aj naozaj išla. Aj keď som nemala presnú predstavu čo a kde, drevený mikrofón od detstva bolo niečo, čo mi do hlavy dalo malého mediálneho chrobáka. Dedkova podpora: Máš na to hubu to ešte posilnila. Raz sme sedeli na lavičke, to už som chodila na žurnalistiku, a dedko mi len tak do vetra povedal, Kriscinka (tak zvláštne vyslovoval moje meno), keď pôjdeš do tej televízie, daj si spraviť zuby. Každá moderátorka tam má pekné zuby!
A možno to znie divne, vždy keď ma niekto núti usmievať sa na fotke a ja vidím, že nie som ako reklama na pastu, spomeniem si práve na jeho slová. A potom sa mi vôbec nechce smiať ani fotiť ani nič, čo okolie vezme ako vždy náladovú Kristínu. A vždy náladová Kristína to vždy pochopí, lebo veci čo sa dejú vždy už človek zmení len ťažko.
Dedko ma volal Karkulka a môj článok v študentskom časopise si vzal na čítanie do postele. Ten článok nestál za nič, ako všetko, čo som napísala medzi prvými vecami. To je ako s fotením, žiadna fotka spred piatich rokov vám už nie je dosť dobrá ako tá, ktorú odfotíte nanovo. A predsa som bola hrdá, lebo som vedela, že je hrdý aj on.
Svoj televízny smer som vložila do inej mapy, uvidíme, ako sa vykreslí. Keď som si preklikávala staršie reportáže, aj po rokoch od toho ako som už bez dedka mi napadá, čo by mi na to povedal.
Určite by ma najprv pozdravil Ahoj, Karkulka, a potom by mi povedal, že tie zuby mám stále krivé a v tej reportáži to je vidieť ...
