Ja, obzvlášť tie staré, vnímam ako kúzelné elegánky s príznačným cvengotom, miešajúce desiatky osôb a ich príbehov len vďaka tomu, že majú raz v živote v tej istej chvíli spoločný úsek na ceste do svojho cieľa.
Stála v nej mladá dievčina. Zahnaná do kúta sa prekríženými rukami úzkostlivo pridŕžala podpornej tyče. Telo nasmerované na kovovú konštrukciu, prihrbené, so sklonenou hlavou. Po celý čas jej zrak nespočal na človeku. Ten môj sa od nej nemohol odpútať, avšak som sa mala na pozore, pripravená v prípade potreby bleskurýchle ho odvrátiť. Jej zjav zosobňoval vzdorovitosť, nestotožnenosť so sebou, nešťastný kŕč.
Zapôsobilo to na mňa dojmom hlbokým, ožívajúcim vlastné pocity z minulosti. Akoby som videla samú seba. Roky som zápolila s neviem odkiaľ nazbieranými pocitmi nedostatočnosti, deficitom sebaúcty a presvedčení o svojom nepôvabe. Obraz vo mne podnietil veľkú radosť a vďaku za prekonanie tejto šťastie obmedzujúcej prekážky, čo som si so sebou tak dlho niesla. Na druhej strane vzbudil zármutok, mala som sto chutí dievčinou zatriasť, prebudiť sebavedomie, spokojnosť a silu v jej krásnych očiach.
Vážte si samých seba. Oceňujte sa. Až tak sa dá plne otvoriť svetu a skutočne oceniť iných. Ak preskočíte prvý krok, druhý je faloš skôr či neskôr končiaci explóziou sebaľútosti a neľúbosťou voči ľuďom.
Všetko, čo v živote tvoríte sa zrkadlí podľa vás.
