Zo všetkého najviac milujem momenty precitnutia, tie, keď si uvedomím silu života, prítomnosti, činov, toho, aký obrovský dar je to byť tu a niečo konať, aké úžasné výsledky to vie priniesť a že za to to úsilie stojí.
Hromadenie hmotných rozkošností som zrejme nikdy príliš nepraktizovala, no verím, že to so mnou môže byť ešte lepšie.
Je nám prirodzená potreba niekam patriť, byť v srdciach, mysliach aj na očiach ostatných, tvoriť putá. Blízkosť blízkych nám dáva pocit bezpečia, citovú strechu nad hlavou a nepochybne je to aspekt šťastia.
Vek, dosiahnuté vzdelanie, postavenie, nič z toho nie je zárukou doživotnej pohody. A tak to má byť.
Jeden zareaguje, druhý mávne rukou nad jej návštevou, ba jej už tak dlho neotvára, až je voči jej preludom totálne rezistentný. Naoko.
Beztak to už nebol bohvieaký deň. Zbalila som veci a vybehla na tréning, vybehla von. Vo vzduchu voňavá jar a vo mne odhodlanie cez pot vydrať endorfíny, čo by tú naničsúcu náladu zahnali.
Milujem brázdenie mestom v električkách. Nepriaznivci by tieto dopravné prostriedky klasifikovali ako hlučné, počmárané, pomalé rárohy s nevrlými pasažiermi.
Sú tu na to, aby nás popchýnali, motivovali a inšpirovali, aby sme zo seba a života ťažili maximum. Nie je nad splnený sen.
Odtiahla som šedivé internátne záclony, zatiahla večne zaseknutú kľučku. Na tvári mi pristál slnečný lúč, vietor odsunul vlasy na chrbát. V momente som sa ocitla v detstve. Cez víkendy som vždy vykukovala z okna do
