Nik sem nespadol napumpovaný najušľachtilejšími ideálmi a s batohom nevyčerpateľného pozitivizmu. Všetci máme svoju výchovu, zázemie a z toho plynúce videnie sveta. Priznajme si, že aj trochu pokrivené a obmedzené. Zbytočné je sa odvolávať na rodičov a kadejakých neprajníkov, čo nám brzdili vývin. Všetci sme obeťami obetí a aj oni tie svoje presvedčenia nadobudli v nejakom (nevhodnom) prostredí. Je našou úlohou zveľaďovať svoju osobnosť, búrať múry v mysli a transformovať svoju tvorivosť, ktorou, mimochodom, disponujú všetci a nie len umelci, v konanie dobra v najrôznejších podobách.
Je fascinujúce, že všetci v sebe máme potenciál tvorenia obrovských „vecí“. Hranica medzi správnym a nesprávnym využitím je krehká, stojí však za to ísť ušľachtilou cestou. Je náročná a po všetkom úsilí máte pocit nedocenenia a ste úplne vyžmýkaný. Ale to viete, keď dozrie čas, zožneme, čo sme zasiali.
Zopakujem to. Sme poznačení skostnateným nahliadaním na život a hlboko vrytými psychickými blokmi. Nekŕmte ich sebaľútosťou a strachom aspoň čiastočne si osedlať dianie vo vašom živote. Nerobme z pomstychtivosti ďalšiu zlobu, vráti sa. Prestaňte klásť vinu prostrediu, rodičom, zlej pani učiteľke, tomu a onomu. Všetci sme utŕžili takéto rany na duši. Sme tu so svojimi neduhmi a je len na nás aby sme ich postupne niekam do diaľav vyšmarili. Najprv odpustite, zavrite kapitolu, zabudnite, primieste do vášho bytia trocha (seba)lásky, pokúste sa vymaniť zo starých názorových štruktúr a ďalej univerzálne recepty nesiahajú. Ďalej je to váš jedinečný život, do ktorého vám boli postavené osobnosť posilňujúce prekážky a najrozmanitejšie schopnosti vytvárať tu príjemné miesto.
Poznámka: Fotka je z našej záhrady. Ísť chodníkom spokojného života znamená aj prechovávať v sebe lásku (kameň v tvare srdca).
