Ako zabíjame vzdelanie

Násobí nekritickou poslušnosťou a delí znechutením žiakov zo školských lavíc. Aj tak sa dá ešte stále hodnotiť koniec školského roka.

Je to tragédia slovenského typu, pod ktorú sa podpisujú generácie politikov neschopných presadiť rozumnú a modernú reformu školstva. Len nedávno sme tu mali návrh na zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy. Predstavte si, že práve prechádzate zápalom priedušiek a prečítate si, že okrem predpísaných liekov, vitamínov, a dostatočného odpočinku vám môže pomôcť aj horúci čaj, no vy usúdite, že čaj postačí. Asi tak vyzerá v kontexte trpiaceho školstva jedna hodina telesnej navyše. Pomôže, samozrejme. Mať dostatok pohybu je pri moderných technológiách a sedavom spôsobe života nevyhnutné, no nestojí nič, ak nezabezpečíme prechod k modernému vzdelávaniu založenému na potrebách spoločnosti, na potrebách žiakov v ich dospelom živote.

V dvoch rokoch som vhupla do slovenského školského systému. Čo znamená, že v tomto momente som väčšinu svojho života strávila prepisovaním učiva z učebnice do zošita a bifľovaním. Stresom z vyvolania, nesprávnej odpovede a následných posmeškov od spolužiakov. Plačom z toho, že matematika mi fakt nejde, nerozumiem jej a naozaj sa chcem venovať viac dejepisu, občianskej náuke a jazykom. Márna snaha.  Miesto toho som trávila hodiny nad učivom, ktoré si dnes nepamätám, v práci ho nevyužívam a všetko na úkor obľúbených predmetov, v ktorých som mohla viac vynikať.

Čuduj sa svete, matematiku som pri marketingu nikdy nevyužila. Aj keby som potrebovala, nechala by som počítanie na profíkov, pretože tak to v dospelom živote chodí - každý sa venuje tomu, čomu sa rozumie a snáď vo väčšine prípadov aj trocha baví. V škole však platí iné pravidlo. Uč sa všetko a trp. Zošity matematiky boli kropené mojimi slzami a hnevom. Hovorila som našej vyučujúcej, že derivácie nikdy nevyužijem, no bola iného názoru. Žiaľ, aj moji rodičia s týmto názorom súhlasili, a tak som celé letné prázdniny chodila na doučovanie z matematiky. Len aby som mala lepšiu výslednú známku… Doučovanie… V lete… Z predmetu, ktorý neznášate. Aj počas školského roka som najviac času trávila nad matematikou, na úkor predmetov, ktoré mi prirodzene dávali zmysel. Takému dejepisu som sa nikdy veľa nevenovala, lebo nebol čas. No aj tak som vynikala. Mohla som ísť na olympiádu, ale tomu by som musela investovať čas, ktorý som kvôli učeniu sa pre mňa nepotrebnej matematiky nemala.

Takto premárni svoj talent mnoho žiakov. Znechutíme ich zvedavosť po spoznávaní sveta. Ponúknutím strojeného nalievania osnov zabijeme akúkoľvek skutočnú túžbu po učení sa. Tá sa obmedzí len na zbieranie jednotiek. V posledných ročníkoch tak máme nekonečne veľa študentov, ktorí nevedia, čo ich baví, pretože boli presviedčaní, že by mali vedieť tak trocha všetko. Študentov, ktorí sú frustrovaní, nevedia sa o seba postarať a sú nepripravení na moderný svet.

Nerada zovšeobecňujem. Na Slovensku máme aj skvelé školy a úžasných učiteľov, no ich dobro spočíva skôr v individuálnej snahe, než v skutočných a dlhodobých riešeniach pre ďalšie generácie. Títo osvietení učitelia a učiteľky vedeli, že nás pripravujú na život, nie vysvedčenie. Nepridŕžali sa málo funkčných osnov a v skostnatenom školstve boli neobyčajne kreatívni. Oni boli zároveň tými, ktorí rovnako hlasno poukazovali na nefunkčnosť vzdelávacieho systému, preto prichádzali s inováciami. Na dejepise sme sa nezaobišli bez prezentácii s videami, obrázkami a príbehmi. Keď ste si nezapamätali presné roky, niekde sa vám uložila aspoň tá pikoška, ktorú ste potom vedeli priradiť k udalosti. Na francúzštine sme vnímali nielen gramatiku a slovíčka, ale vďaka učiteľke sme sa učili vnímať aj samotnú francúzsku kultúru. Pokojné vysvetľovanie a príklady na občianskej náuke alebo cit, s ktorým sme sa venovali literatúre na hodinách slovenského jazyka boli tiež skôr pozitívnymi výnimkami. Aj matematiku sme ako ročník zvládali vďaka novej vyučujúcej skvostne, aj lepšie známky sa sypali, vďaka tomu, že nám budovala vzťah k počítaniu a neúnavne nachádzala spôsoby, ako nám všetky komplikované témy vysvetliť. Zvyšných 7 rokov gymnaziálnych štúdií sa o iných matematikárkach nedá povedať to isté. A v konečnom dôsledku sa nečudujem ani vyhoreným pedagógom a pedagogičkám, ktorí sú na Slovensku nedocenení. Problém však nastáva už počas ich vysokej školy, po ktorej mnohí siahnu skôr ako po druhej možnosti a v skutočnosti sa učeniu detí a mládeže nechcú venovať. Pri tom vzdelávať ďalšie generácie je tak ušľachtilou činnosťou, že by si zaslúžila väčší rešpekt než len kyticu kvetov na konci roka a tiež lepšie ohodnotenie.

Na názor sa až na pár učiteľov nikto nepýtal. Prvýkrát až v období pred maturitou, kedy šok dokázal zabiť čo i len náznak vlastného pohľadu. Práca splnená - nabifľovaní sme, rozmýšľať nevieme. A pritom mladých ľudí je nutné počúvať. Koľko sme sa narozprávali o participácii nás študentov na živote školy, prichádzali sme s nápadmi na menšie vylepšenia, no bez počúvania tých, ktorí už dávno vymenili školské lavice za tie poslanecké.

A ktokoľvek má teraz pred voľbami jednoduché riešenia na komplikované otázky, vrátane oblasti vzdelávania, klame vám. No žiaľ o tom nebudete vedieť, pretože ste ostali žiť v pokrútenom svete bez štipky kritického zmýšľania.

Všeobecný prehľad je nesmierne dôležitý. Skôr ako vymenúvanie hlavných miest by sme sa však mali usilovať o to, aby porozumeli mapám, hovorili im o kultúrach, vzťahoch jednotlivých krajín a ich príčinách. Učili ich prepájať veci. Pretože tak ako nám vždy na matike povedali, že “to sa doučíte na fyzike”, tak aj taká geografia súvisí s dejepisom. Bolo by dokonalé učiť sa v súvislostiach, pretože tak funguje svet. Viac ako rovnice potrebujeme deťom vysvetliť ako je to s dlhmi, dali im základnú finančnú gramotnosť, mali by sme dať prednosť vytváraniu ich vlastných myšlienok, ktoré môžu nájsť v dielach velikánov pred tým, aby sa naspamäť naučili, ktorý filozof mal aké učenie a na dejepise by bolo celkom fajn netváriť sa, že po druhej svetovej vojne čas zastal. Ten pokračuje rýchlejšie.

Škola má v prvom rade slúžiť na zistenie, kým sme, čo nás baví a aké zručnosti a schopnosti nás vytvárajú. V škole máme spoznať a rozvíjať svoje talenty, nie zapamätať si plné A4 učiva, ktoré vie Google zo seba „vysypať“ lepšie. Nepotrebujeme kreovať ďalšie roboty. Tie skutočné stroje sú oveľa šikovnejšie než ktorýkoľvek žiak. Potrebujeme deti učiť kritickému mysleniu, argumentácii aj empatii a schopnosti pomenovať vlastné emócie. Tým sa odlíšime od umelej inteligencie. Úprimnou zvedavosťou, pochopením, rôznorodosťou. Ľudskosťou.