Vianočné „povinnosti“

Ak pokoj nemáte cez rok, počas Vianoc nepríde sám od seba.

Napiecť aspoň dva druhy koláčov... Nie! Radšej tri. Upratať všetky kúty v dome. Nakúpiť mandarínky, pistácie, perníkové korenie a ďalšie nevyhnutné potraviny z pridlhého nákupného zoznamu. Stihnúť všetko do Vianoc. Ponáhľať sa. Nehádať sa. Obdarovať sa. A hlavne... usmievať sa.

Mnohí cítia pred vianočnými sviatkami tlak. Len o tom nehovoria, pretože také správanie sa akosi nehodí. Počas týchto, šťastím nabitých, sviatkov sa predsa nesmie hovoriť o strachu, úzkosti, depresii, hneve, traume a najmä nie s tými, ktorí nám majú byť najbližší. Práve ich nechceme raniť. Často sa mnohí aj oprávnene obávame ich reakcie.

Bola som ešte dieťa, keď sa moji rodičia na Štedrý večer škaredo pohádali. Za iných okolností by nastala tradičná „tichá domácnosť“ a ja by som sedela v izbe čakajúc raz na ponosy jedného a potom druhého z nich. Ale nie. Boli Vianoce. Sviatky rodiny, pokoja a radosti, takže sme sa museli radovať všetci. Pamätám sa ako sa každý z nás v tichosti obliekal do pekného oblečenia, mamina dovárala a ja som odbiehala k vianočnému stromčeku do obývačky a za jemnej melódie kolied som plakala. Ticho som vzlykala, držala som si ústa, aby ma nebolo počuť a prosila o niečo, čomu sa hovorí vianočný zázrak. Pre každého predstavuje čosi iné. Ja som chcela teplo a rodinnú pohodu. Neudialo sa. Rodičom som nepridávala svojim plačom. Veď aj tak neboli v dobrej nálade a nedajbože by som to celé odskákala ja. Mamina vypla digestor, polievku odstavila a tá prestala po chvíli bublať. Nastalo ticho sprevádzané vianočnými piesňami. Nikto z nás sa neradoval. Pamätám si, ako sa mi jedlo sa mi zasekávalo v hrdle, žalúdok som mala plný stresu. Máme z tej večere aj fotku, dokonca sa tam snažíme o úsmevy. Vraj aby sme neskôr nepamätali na Vianoce toho roku v zlom. No hádajte čo... blesk fotoaparátu zlé spomienky nezmyl. A spomínam si aj na uvedomenie si toho, že ak by nebol tento „špeciálny“ večer, 24. decembra, tak by som podobný stres nezažívala. Sedela by som v izbe. No my sme museli byť šťastní.

Odvtedy som Vianoce neznášala, pretože znamenali úsmevy za každých okolností, dokonca aj vtedy, keď duša plače. Vianoce sa mi ostali spájať s pretvárkou. Vidím ju v mnohých domácnostiach aj dnes. Koľko tém je tabu, len preto, aby sme sa nepohádali. Ako často sa tvárime, že všetky problémy sa vyriešili rozozvučaním roľničiek? Že sme zrazu šťastná rodina, hoci deti nie sú zvyknuté na spoločne strávený čas a medzi partnermi sa harmónia zdá byť možná len počas sviatkov? Koľkokrát sa zraníme, pretože sedíme pri stole s niekým, koho bežne nenavštevujeme, ale teraz sa to predsa patrí. Nepovieme o svojich nezdaroch. Nepriznáme, že sme v práci vyhoreli. Nedovolíme si trpieť. A to sú tie lepšie prípady. Stále tu máme stovky žien aj detí, ktoré sadajú za stôl so svojimi tyranmi. Rodín, ktoré sú rozvrátené, ľudí, ktorých vnútra sú roztrhané.

Kedy začneme ako spoločnosť tolerovať, že nie každý z nás túži osláviť Vianoce? Kedy pochopíme, že skutočným kúzlom Vianoc nemá byť najžiarivejší stromček ani najdokonalejší darček, ale chápavý domov, teplá náruč a skutočná láska?

Mne sa pocit z Vianoc konečne trocha napravil. Nerobíme žiadne veľké prípravy. Pohodu si vieme zabezpečiť aj počas všedných dní, takže sa nič „špeciálne“ nedeje. Aj keď práve šťastie v rodine je výnimočné každý deň. Nikto ma nenúti správať sa inak ako mi je prirodzené, a tak sa teším viac ako po iné roky. Sviatky strávim so svojim snúbencom Milankom a našim havkom Šinterom.

Prajem všetkým, aby ste mali možnosť prežiť Vianoce presne také, aké potrebujete - v slzách, objatiach, zúfalstve, radosti, ako vám je prirodzené. Len aby ste mali niekoho, kto vám umožní prežiť skutočné emócie.