Keďže credit crunch prinútil i hotel, v ktorom pracujem, predávať izby častokrát za smiešne sumy, čoraz častejšie sa k nám prídu ubytovať i menej solventní hostia, z pravidla s o to väčšími nárokmi na poskytované služby. Do tejto kategórie by som zaradila, pre účely tohto príbehu ho volajme, Mr Dick-a. Ten sa najskôr posťažoval na kvalitu prvých dvoch izieb, v ktorých mal prenocovať, aby si vydupkal suite, čo je spálňa s obývačkou. Na druhý deň mierne podráždený Mr Dick informoval staff na recepcii, že "niekde v priestoroch hotela" stratil peňaženku. Tá sa až do jeho odchodu nenašla, Mr Dick prezieravo zrušil bankomatové karty a namrzený sa vrátil na Isle of Man. O pár dní zatelefonoval do hotela, aby rozrušeným hlasom službu-konajúcemu managerovi oznámil, ze práve mu volalo dievča, ktoré pracuje na housekeeping-u v našom hoteli, že pred pár dňami našlo jeho peňaženku pohodenú na chodníku v uličke hotela. Mr Dickovi nešlo do hlavy, ako mohla dotyčná osoba nájsť jeho peňaženku na ulici, keď on ju celkom určite stratil v hoteli a už vôbec nevedel pochopiť, ako z nej mohlo zmiznúť 70 libier v hotovosti. S vašim dovolením, od tohto momentu by som oslovenie Mr Dick zmenila na priliehavejšie Mr Dickhead. Mr Dickeheadovi však vadil ešte jeden závažný fakt, a to, že volajúce dievča malo silný východoeurópsky prízvuk a "on sa domnieva, že dotyčná peňaženku nenašla na ulici, ale niekde v hoteli, alebo ju dokonca zobrala z jeho izby". Managerovi neostávalo nič iné iba sa hlboko ospravedlniť a pre tú chvíľu sa rozlúčiť s prísľubom, že hotel záležitosť prešetrí a čoskoro sa mu ozve. Mr Dickheadovi sa to zdalo ako veľmi chabý prísľub a otvorene sa ho spýtal odkiaľ pochádza. Na jeho odpoveď, že z Malajzie, Mr Dickhead si zhlboka vzdychol a požiadal ho, či by mu radšej nemohol zavolať jeho nadriadený. Mr Dickhead podľa mena nadriadeného pravdepodobne usúdil, žeby sa mohlo jednať o bieleho muža, Brita, v stredných rokoch, katolíka.
Ešte v ten večer si manager vypočul verziu dievčaťa z housekeeping-u, ktorá jednoduchou angličtinou vysvetlila, že na Nový rok našla v uličke pri hoteli peňaženku, vôbec netušila, že peňaženka patrila hotelovému hosťovi a volala mu iba ako súkromná osoba, ktorá chcela druhej osobe vrátiť stratenú vec.
Celá kauza vyvolala v hoteli vlnu znechutených reakcií. Štatisticky, 99% mojich britských kolegov sa zhodlo, že keby peňaženku našli na ulici oni, prezreli by jej obsah, a ak by tam žiadny cash nebol, hodili by ju do koša, prípadne podali prvému policajtovi. Na otázku, čo by som urobila ja, som odpovedala, že to isté, čo dievča z houskeeping-u, to isté čo Anča v kaviarni alebo môj brat, ktorý pred pár rokmi na pošte utekal za staršou pani, aby jej podal peňaženku, v ktorej ako sa mu zdôverila, mala práve vybratý dôchodok. Neverím v ľudskú vďačnosť, ale podobne ako Anča verím v poctivosť.
