Drahý nestačil ani auto zaparkovať a ja sa už zvŕtam v kuchyni, kde vyprážam rezne. V utorok poobede, vážení! Rýchlo prelejem ryžu, od kredencu hádžem tanier na stôl. Drahý usadá k stolu. „Ryžu k rezňom?," prekvapene zvolá. Zvieram utierku v rukách a cez zaťaté zuby sa spýtam: "Chcel si radšej zemiakovú kašu?" „Ale kde, vieš, že zemiaky neznášam." Tak teda pečivo?", silím sa do úsmevu. „Nie." Ókey. „Dáš si kompót?", naďalej znásilňujem situáciu.
„Ee," odpovedá drahý.
„Uhorky kyslé?"
„A máme?"
„Máme."
„Tu v kuchyni? Kedy si bola v pivnici zobrať?"
„Keď som v sobotu robila chlebíčky. Mala som si prísť vypísať žiadanku na vstup do pivnice?"
Reakcia žiadna. Ja pokračujem: „Nie počkaj, zemiakový šalát keď som robila. Na chlebíčky som nedávala uhorky."
„Všimol som si."
„Čo?"
„Že neboli uhorky na chlebíčkoch."
„Boli v šaláte."
„Ale nie na chlebíčkoch."
„Chceš tie uhorky k tomu rezňu?"
„Tak daj."
„Drahý, vieš koľkí chlapi na Slovensku majú rezeň v utorok poobede?"
„Drahá, vieš koľkí chlapi na Slovensku k nemu musia jest ryžu v utorok poobede?"
PS. Rezne sťahujem z utorňajšieho menu. Najbližšie dva týždne podávam zemiaky na 100 spôsobov.
