Rozmýšľam nad tým, či by kedysi boli vstali a uvoľnili "dámam" miesto. Samozrejme, nikto od nich nemôže dnes očakávať, že v diaľkovom autobuse "povstanú" pred spotenými babami. Podobnosť s dámami by bola naozaj čisto náhodná. V mysli sa mi vynárajú drobné zážitky z MHD, kde mladí ľudia drzo, bez akéhokoľvek ostychu sedeli, hoci vedľa nich zúfalo stála staršia pani či starší pán. Nemôžem si pomôcť, neskutočne ma to vytáča. Hovädá! Veď počkajte, až budete vy na ich mieste, kričím v duchu, načisto opantaná samonasieracím reflexom. Zakymácanie autobusu ma však vracia späť do realit a ja sa v duchu napomeniem: Je iná doba, spamätaj sa!
V tom okamihu, keď som už-už omilostila dvoch mladíkov (teraz už spacich) podo mnou, začujem útržky konverzácie staršej pani s mladým mužom sediacim pred ňou. Nestihnem sa potešiť samotnej skutočnosti, že ju nikto nenúti stáť - po tom, čo požiadala onoho mladého muža, hrdo sediaceho vedľa svojej krásavice, aby zatiahol záclonku, ktorá jej svieti do očí, sa na ňu mladý muž ocapil: A čo je? Nevidíte? Tak si kúpte okuliare! (Rozumej, slnečné okuliare.) Pani v šoku dačo odpovie, ale mňa už zase vzmáha pocit bezmocného hnevu. Zmenila sa doba alebo sme na seba boli odjakživa takí odporní? Alebo je to tým, že všetko ofrflem, ako mi často pripomína moja sestra?
Neviem. Možno poslúchnem radu onoho premúdrelého mladého muža a kúpim si okuliare. A v autobuse budem pozerať zásadne len z okienka.
