Rozprával som sa dnes s jednou staršou pani /78 rokov/, ktorá mi povedala svoj životný príbeh. Ja sa ho budem snažiť v kocke zreprodukovať.
Vojnu si pamätá len matne nakoľko bola dieťa. Pamätá si ako pri bombardovaní ťahala svoju mladšiu sestru do maštale kde si myslela že sa im nič nemôže stať.
Po skončení školy musela ísť robiť, skrátka postarať sa o svoju budúcnosť. Mala vtedy 16 rokov. Nikomu sa vtedy ani nesnívalo o materskej dovolenke o dôchodkoch a pod. Každý išiel na vlastnú päsť. Kto mal pole robil na ňom a bol odkázaný na to trocha čo si na ňom vypestoval. Zúčastila sa budovania Trate mládeže /železničná trať Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava/, kde za použitia krompáčov , fúrikov a lopát vybudovali v ťažkých horských podmienkach železnicu. Samozrejme jej platom bola strava a ubytovanie. Potom začala robiť v Plete, kde vyrábali rôzne pletené ošatenie. Boli to jej prvé peniaze ktoré zarobila. Suma 300.-korún. / 10 euro mesačne/ Odtiaľto sa zúčastnila budovania VSŽ, samozrejme zadarmo, za stravu a ubytovanie a samozrejme z fúrikom, lopatou a krompáčom. A to bola žena. Na Slovensku po vojne totiž bolo reálne len niekoľko Baťových obuvníckych fabrík a odevné závody v Trenčíne. Inak všetko zlikvidované a poškodené vojnou. Všetko sa budovalo s nadšenia ľudí a za takmer nijaké náklady na pracovnú silu. Takto sa vybudovalo takmer všetko. Potom ako sa vrátila z budovania VSŽ do Plety sa vydala a spolu s mužom vychovali dve deti , postavili si menší rodinný dom. Už v tej dobe vyvážali tovar do zahraničia ale najhorším zákazníkom bol Nemec. Keď v celej zásielke svetrov alebo niečoho podobného našiel čo len jeden malý kaz nezaplatil celú zákazku, alebo zaplatil toľko že to nevyšlo ani na výrobné náklady. Pomery sa postupne zmenili tak, že aj napriek to mu že bola obyčajná robotníčka a jej manžel technik v nábytkárskej firme, žili si pomerne dobre. Vyštudovali deti, postavili ich na vlastné nohy, deti si zabezpečili bývanie v činžiaku. Všetci mali prácu a žili si pomerne slušne. Všetci mali bezplatné vzdelanie, lekára. Potom prišla demokratická zamatová revolúcia. Po nej odišla do dôchodku a aj jej manžel Ona v súčasnosti berie 230 € a on 250€ lebo ich platy boli mizerné, veď celý život budovali socializmus. V súčasnosti je na dôchodku a s láskou spomína na socializmus. Hlavne vedy keď ide k lekárovi a zo svojho dôchodku si nevie zaplatiť niektoré úkony a tiež si nevie zaplatiť lieky, ktoré jej lekár predpíše. Žije skromne. Ale napriek tomu si ani zďaleka nevie zabezpečiť svoje základné životné potreby, hoci svojou poctivou prácou celý život budovala určitý systém, ktorý jej v jej začiatkoch a strede života zabezpečil slušný štandard. Živorí, hoci po celý život odvádzala spoločnosti hodnoty v podobe svojej práce. Pozerá sa na vývoj spoločnosti a je rozhorčená z toho že pokiaľ jej generácia budova fabriky, cesty, železnice, pár zlodejov dokázalo za niekoľko málo rokov všetko toto rozkradnúť a rozpredať a tých ktorý toto všetko vybudovali dobre že nenazveme darmožráčmi, lebo už nemáme z nich čo vyžmýkať. Obracia v ruke každé euro ale napriek tomu si hovorí že v jej začiatkoch to bolo ďaleko horšie. Zároveň však ale vidí to že sa dostávame na úroveň 5O rokov minulého storočia. Na záver mi povedala. Nedovoľte , aby ste klesli až tak hlboko. Tu sme už boli a nebolo to dobré. Nemôžem povedať nič dobré na tieto kur...vy, pretože to čo sme z ničoho vybudovali rozkradli, rozpredali a z obyčajných ľudí robia otrokov.
Čo myslíte zaslúži si takýto človek aby takto živoril?
Čo myslíte má právo takto hodnotiť našu demokraciu?
Čo myslíte naozaj smerujeme do 5O rokov minulého storočia?
