Lebo treba vedieť, že štrajk to konflikt naozaj je! Na jednej strane je vždy pocit nespravodlivosti a tá druhá strana chráni platný status quo, čo je zaručene protiklad ako oheň a voda a poväčšinou treba priznať, že hľadať východiská nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Už sa o tom presvedčili železničiari, zdravotníci, učitelia, zamestnanci mnohých výrobných podnikov, čo býva najčastejšie a všetci sme sa naučili rozlišovať medzi pojmami protestný štrajk a jeho ostrým variantom. Ten znamená prerušenie aktivít, zastavenie výroby či produkcie vôbec a veľmi často sa dá hovoriť o limitácii či celkovej absencii poskytovaných služieb.
A aby to bolo celkom jasné, víťazstvo štrajkujúcich, teda tých, ktorým niečo chýba, ktorí niečo chcú a ktorí o to bojujú verejne prejavenými postojmi, sa nie vždy skončí víťazne. Pripomeniem iba nedávny štrajk autodopravcov voči negatívnym dopadom cestného mýta na ich živobytie. Sledovali sme to so záujmom, ich odhodlanie a veru aj odvaha, ba svojim spôsobom aj argumentácia nás presviedčala, veď dodnes je v mýtnej praxi kopec nedostatkov a pochybení, no koniec nebol pre nich úspechom! Nedosiahli nič, čo by prinieslo reálny osoh do ich podnikania a kozmetické opravy systému našli odozvu v prejavoch sily predovšetkým štátu a podnikateľskej sféry prevádzky diaľnic, čo je loby ako hrom, veď momentálne dominuje naozaj celoštátne. Je tu strata živnosti mnohých odvážnych, zamietnutia zmluvných vzťahov, pokuty, súdy – jednoducho ten mocnejší v konflikte sa prejavil ako vládca!
Pri troške úvah nad problematikou štrajkovania je mnohé celkom jednoduché. Najčastejšie je vôľa štrajkovať pevná vtedy, ak sa jedná o základné podmienky života ľudí. Pamätáte sa, niekedy sú to mzdy - ich nedostatočnosť či absencia, inokedy prepúšťanie z práce a nedôstojné podmienky jej výkonu, zrušenie možnosti pracovať a s troškou fantázie sa dá štrajkovať či protestovať na tento spôsob v mene čohokoľvek!
Vtedy si najčastejšie spomeniem na ženy v tejto spoločnosti, ktoré síce vedia, že takmer všetci zamestnávatelia sveta ich prácu, čo ako porovnateľnú s tou mužskou hodnotia slabšie a predstavujem si, ako za svoje práva štrajkujú. Ostro, dôsledne, do všetkých podrobností! To by bolo, čo poviete páni, som si istý, že víťazstvo by dosiahli raz naraz a rýchlo! Ale to sú len také prekáračky a fantázia, budem radšej realista.
Už je to totižto akurát tak, že mzdy sú najčastejšie hlavnou príčinou štrajkov. Vieme, že málo peňazí s ohľadom na celosvetový priemer vyspelých štátov, kde sa chceme cítiť ako doma, je vo všetkých sférach nášho života. Učitelia, zdravotníci, služby – spomínajte a hľadajte sami, nájdete toho skutočne dosť a dosť. Naučili sme sa chápať, že kde nie je nič, ani smrť nemá čo brať a tak s ohľadom na realitu, napríklad tú grécku, nekričíme naozaj unisono – my chceme lepšie zarábať. A ani neštrajkujeme, bolo by to márne, veď už ani grécki rebeli nehartusia v uliciach s takýmito heslami, už iba obviňujú bohatých, nezodpovedných a vinných.
No predsa len sme v niečom celkom originálni – budeme mať štrajk autobusárov, teda zamestnancov populárnej Slovenskej autobusovej dopravy, ktorá je v zriaďovateľskej kompetencii jednotlivých župných úradov a patrí k samozrejmým službám širokých vrstiev obyvateľstva. Dochádzka za prácou, za inými povinnosťami, za rodinou, školou či vzdelávaním vôbec a každý z nás by vedel zdokumentovať význam autobusovej dopravy. Všetko vraj vyzerá neodvratne – to má v réžii odborový zväz tohto odvetvia – bude v určitom rozmere ostrý. Autobusy vôbec nebudú v prevádzke, verejnosť sa nikam neodvezie.
Nechcem predbiehať, ktorá župa zvolí aké riešenia, to naozaj neviem, ale verejnosť už pozná základné stanoviská tých najzodpovednejších. Georg Trabelssie, prezident zväzu autobusovej dopravy Slovenska oznámil, že bude pochodovať na čele protestnej manifestácie, lebo režijné výhody, o ktoré sa v prípade tohto štrajku jedná, sú významným bonusom pre zamestnancov, ale, rovnako nahlas dodáva, že prerušiť dopravu je nezákonné! Rozumiem, je to možno populizmus, tak trošku paradox, ale ľudský rozmer to má.
Stanovisko šéfa odborového zväzu zamestnancov súdruha Emila Machynu má však iný rozmer, radikálny, voňajúci mocou kolektívneho vedomia – zastaviť dopravu je najúčinnejšie forma protestu!
Obaja pánovia podporujú rovnakú vec. Autobusárom ide o udržanie si výhod platných predovšetkým v súvislosti s dedičstvom socialistických zvyklostí, keď sa rodinní príslušníci zamestnancov autobusovej dopravy mohli voziť zadarmo, alebo s výraznými zľavami, všetci sme to volali režijné výhody. To bol ústupok vtedajšieho režimu faktu, že mzdy v rezorte boli nízke a akurát takýto bonus zabezpečoval dostatok pracovných síl. Ak si predstavíte, že by sa mali hľadať podobné „východiská z núdze“ vo všetkých profesiách, tak tu máme isté Kocúrkovo a zotrvačnosť autobusákov trvať na nich je síce pochopiteľná, ale naozaj nekorektná. Dnes je iný svet, má iné zvyklosti, inak stanovené hodnoty a naozaj celkom iný sociálny rozmer.
Zaujímal som sa, čo všetko takáto aktivita autobusovej loby vyvolala v tábore tých čo stoja oproti. Jedným je vlastné zachovanie princípov demokracie, na odvrátenie ostrého štrajku sa bude zodpovedne rokovať, iným je už vopred jasné, že financie ich nikam k veľkorysosti nepustia a bonus cestovania rodinných príslušníkov zadarmo splniť nemôžu. V každom prípade ich chápem, je to logika dobrého gazdu a akosi naviac aj paradox, veď ako príde rodina vodohospodára k skutočnosti, že za dodávky vody a stočné platí rovnaké peniaze ako tí ostatní, keď by to mali byť služby zadarmo!?
Nezľahčujem, ale pri súčasnej účinnosti zákonných noriem sa mi zdajú byť dobré platy odborárskych bossov celkom zbytočné a budem vždy patriť medzi tých „anarchistov“, pre ktorých je takáto aktivita v spoločnosti nášho typu parazitom a márnosťou či relikviou socializmu.
