Aj ten Stalin sa dočkal rovnakého osudu, no moja osobná spomienka na takéto divadlo je celkom iná. Aj ja som prežil odstránenie sochy, velikánskej, väčšej ako tej Stalinovej, no kultúrne to naozaj nebolo, použil sa dynamit!
Vyrastal som v Považskej Bystrici, vtedy to mestečko mohlo mať tak najviac päť tisíc obyvateľov, ale najúžasnejšiu fabriku široko ďaleko a tak sa stalo, že sa akurát sem nasťahovala skutočná občianska elita, vzdelanci od výmyslu sveta, z Bratislavy, od Brna a aj z Prahy a kto si pamätá slávu Považských strojární vie, že v ničom nepreháňam. Vybudovala sa fabrická kolónia, čo bol z architektonického hľadiska tých čias veľmi moderný projekt bývania, s neuveriteľne krásnym štadiónom, infraštruktúrou na závidenie a ako šperk hodný obdivu všetkých veru aj parčík a nádherný monument ako pamätník padlým vo vojne.
Bola to úžasná stavba, situovaná pod cestou, čo z dvoch strán ústila na vŕšok s vjazdom na most cez železničnú trať a ďalej ponad Váh a tvorila ju oblúkovitá stena s nápisom Dali ste život, aby národ ožil. Priestor pod ňou bol symbolickým miestom večného odpočinku obetí svetovej vojny a už na tom vŕšku, na vysokom kamennom pylóne, stála mohutná socha Milana Rastislava Štefánika zhotovená z obrovských pieskovcových kvádrov. Monumentálna, ako keby v pozore, zahľadená do diaľav, v dlhom vojenskom kabáte s prepásanou šabľou, dych vyrážajúca a som si istý, že ešte aj dnes by bola atrakciou pre turistov. Poviem vám, ako na jej vzhľad reagovali napríklad športovci, čo prišli v roku 1947 na slávnu Šesťdňovú motocyklovú súťaž do Zlína vo chvíli, keď ich itinerár pretekárskej trate priviedol do nášho mesta. Bez výnimky všetci zastali, sochu obdivovali zo všetkých strán a keď sa po dvoch dňoch pretekov po rovnakej trase k nám vrátili, zastavili sa znova, všetci, už s fotoaparátmi a cvakali o dušu! Bol to neuveriteľne krásny pohľad, vysočizný pylón, ešte vyššia socha, okolie Váhu sa stalo pre ňu čistým obzorom a vzadu majestátna scenéria dvoch Manínov, čo sú široko ďaleko najvyššie vrchy príťažlivým pozadím. A pod ním udržiavaný park a úhľadné mestečko s modernou architektúrou – no čo vám budem hovoriť, krása na pohľadanie!
Mrzí ma, že sem neviem umiestniť fotografiu, ktorú som si ako rodinnú pamiatku zachoval, lebo dnes už Štefánika v Bystrici dávno niet. Ešte v päťdesiatych rokoch sa stala udalosť podobná tej z gruzínskeho Pori, ale barbarskejšia! V noci mestom otriasla detonácia a mnohých preľakla predstava, že v tej našej zbrojovke, ako vtedy fabriku volali, sa niečo zlé stalo. Pravda však bola iná! To si len „zaslúžilí milicionári, verní ochrancovia vecí pracujúcich más“, ako sa volali dobrovoľní služobníci komunistov, vybavili svoj účet s Milanom Rastislavom Štefánikom po svojom. Dynamitom, v noci, tajne a nanajvýš anonymne. Ráno sa mesto i okolie dozvedelo aj bez správ v rozhlase, čo sa stalo, panoráma mesta sa zmenila až neuveriteľne a keď si pomyslíte na skutočnosť, že v štyridsiatom piatom, keď z mesta utekali poslední Nemci a most cez Váh vyhodili zo strategických príčin, soche sa nestalo vôbec nič, no teraz zmizla definitívne. Smútok, pohoršenie, odsúdenie, ale viac nič, doba to bola naozaj veľmi zlá, s tým Stalinom veru súvisiaca !
Pamätám sa, všetci z našej bandy „rafanďákov“ sme na železničnej trati hľadali zvyšky sochy, akože na pamiatku, ale ostražité hliadky v šedomodrých uniformách nás o kamienky i poriadne kamene oberali spoľahlivo a čo si pamätám, tak iba Arbetovci mali v záhradke na večné veky vekov kúsok zo Štefánikovej šable, lebo tú našiel starý pán až na sihoti pri Váhu.
A roky utekali, občas sa zaspomínalo, aká to bola paráda, až prišiel rok 1989, teda november a zamatová revolúcia. Predstavte si, že takmer okamžite sa jeden z pamätníkov, volá sa Ján Siažik, je rodák z Hornej Maríkovej a okrem toho, že je skvelým maliarom je predovšetkým samorastom v tom najlepšom slova zmysle, čo má predovšetkým školy života, ale vie a pozná toho naozaj mnoho. Je filozofom vlastnej školy, nuž a akurát ten si spomienku na túto nádheru a historický unikát nosil v srdci tak presvedčivo, že okamžite zahájil iniciatívu. Štefánik sa do Bystrice musí vrátiť! Petície, výbor, zbierky, všetko malo celkom dobré tempo, no žiaľ, plány mesta a preferencie iných potrieb veciam nepriali. Už bolo vybraté aj miesto, socha sa mala postaviť na posledný výbežok vŕška nad mestom s menom Kalsové, čo stojí presne oproti cestnému vstupu na most a má prívlastok Šibeničný, lebo tam cez vojnu popravili partizána, no a dnes to už vôbec nejde. Akurát tam je totiž iný pamätník, výstavný síce a architektonicky vraj zaujímavý, ale raz darmo, nie je v tom žiadna spomienka, nijaká národná hrdosť a už vôbec nie história, iba účelovosť – diaľničný viadukt!
Zalistoval som teda v albume, tú dobovú fotografiu som si pozorne prezrel, zaspomínal a rád vám to pripomínam – sochy by sa nemali ničiť a dynamitom už vôbec nie! Je celkom dobre možné, že teraz nám to už nehrozí, veď už nie je „rodná strana“ a chvalabohu ani milície, ale pre istotu, je dobré si to pripomenúť.
