Ivan Gašparovič bol vo funkcii prezidenta dve volebné obdobia, stal sa víťazom vždy až v druhom kole, mal naozaj vážnych konkurentov a ak si spomeniete, svoje víťazstvo si užíval celkom svojsky. Nechcel žiť ako jeho predchodca Schuster, bývať síce v paláci, ale aj tak viac ako skromne, tie vtipy o varení každodenného menu na dvojplatničke sa stali svetovou raritou a vidíte, čo ako sa usiloval a kreatívne vymýšľal, doteraz býva v rodinnom dome mimo Bratislavy, kde býval už ako obyčajný občan.
Ináč však pohoda, ešte si užil aj aktívny motošport, rýchle autá pri jazde do vrchu mu poriadne učarovali, futbal, hokej a vlastne akýkoľvek športový výkon slovenských športovcov obdivoval najradšej s osobnou účasťou a táto záujmová preferencia mu možno vyslúži historický predikát – prezident, športovec! To viete, koníčkov mal viac, ale o tom radšej nebudem hovoriť a spomínať už vôbec nie, lebo láska k poľovníctvu sa spája s kauzami v pochybnej podobe, nestraníckosť výkonu svojho úradu spochybňoval s nadhľadom, vraj sa cíti byť členom strany Smer viac ako samozrejme, podľa toho kréda sa veru aj choval, ak bolo treba favoritom dopriať profit, kauza voľby a menovanie generálneho prokurátora sú toho svedectvom, vytrápil sa veru aj zdravotne, umelý bedrový kĺb však poslúcha a jeho kritici mu vyčítajú ponajviac iba „drobnosti“. Vraj je nesústredený, nedokáže sa koncentrovať na reč pred verejnosťou, jeho brepty sa stali hodné tých, čo zazneli z javísk najväčších divadiel, ale spravodlivo, v našej krátkej histórii samostatnosti naozaj bolo aj horšie.
A práve to je problém, všetko čo je jeho životom, jeho kariérou a jeho osobnou slávou či trápením sa odohralo naozaj pred tými ôsmimi rokmi prezidentovania a ak sa náhodou Ivan Gašparovič rozhodne písať memoáre, nebude mať o čom písať, lebo jeho história žitia naozaj nie je žiadna sláva! S ohľadom na tieto fakty som bol úprimne zvedavý, ako si svoju benefíciu s Ivanom Gašparovičom na TA3 pripravil René Medzihradský, lebo mal byť moderátorom nedeľnej talkshow V politike, koľko v tom bude optimizmu, oprávnenej chvály a predovšetkým, v akej to prebehne atmosfére?!
Nuž a napokon to malo celkom inú podobu, tie prezidentské reminiscencie Ivana Gašparoviča si v špecializovanej dokrútke vzal na svoje bedrá a zodpovednosť predsa len skúsenejší moderátor Peter Bielik, všetko realizoval na „domácej pôde“ prezidenta a aby som bol korektný, ako si to naplánoval, tak sa mu to aj podarilo zrealizovať! Bol „dobre pripravený“, scenár otázok bol dokonalý, taktika prezidentskej spovede vyšla takmer na 100% a nebyť „atmosféry“ v prezidentovej reči, spojenej predovšetkým s jeho citovou reakciou a jej viditeľnými prejavmi, mohlo sa zdať všetko celkom prirodzené a nevzrušivé. Ale nič sa nedá robiť, pán prezident občas stratil duševnú rovnováhu i dych, očervenel, zrejme nie je jednoduché čeliť zvýšeniu krvného tlaku, ak je myseľ vzrušená a nečudujte sa, veď už svojou prvou otázkou sa moderátor vrátil do čias, keď sa Ivan Gašparovič v zlom rozchádzal s Vladimírom Mečiarom, keď si musel založiť vlastnú stranu HZD, nedostal sa do parlamentu, ale potom uspel v prezidentských voľbách v konkurencii Schustera a predovšetkým samotného Mečiara.
Mocné emócie, spomienky preosiate cez vlastné hodnotiace procesy a bude správne, ak si to každý pripomenie v svojej verzii pravdy, lebo všetko čo nasledovalo ďalej, už bolo presne v pripravenej réžii Ivana Bielika a v takej podobe, ako to sám sebe a tak aj svetu interpretuje pán prezident. Osobne, emocionálne, so všetkými dôsledkami ktoré musel riešiť a ináč ako účelovosť sa to nedá pomenovať. Všetko, od spolupráce s vládou Mikuláša Dzurindu, cez kabinet prvej vlády Róberta Fica, jeho prehru s koalíciou pravice, keď nechcel, ale musel poveriť vytvorením vlády Ivetu Radičovú, svoju prezidentskú konkurentku pri svojej druhej kandidatúre, ktorá ho poriadne potrápila a potom až po jej odvolanie, keď jej vymyslel štatút premiérky vlády s Ficovým pomenovaním – môžu svietiť a kúriť!
Bolo to riadené myslenie, Bielik sa pýtal vždy presne a vyžadoval jasné odpovede a kto si na tie nedávne chvíľky v našej politike na najvyššej úrovni spomína, už k tomu nepotrebuje spomienky úradujúceho prezidenta. Viete, osobne mu veriť naozaj nemôžem, riadim sa vlastnými skúsenosťami, pravidlami života vôbec a jeho vzťahom k strane Smer, ktorej členom sa cíti byť a nič sa nedá robiť, jeho korektnosť prognostika a recenzenta reality je týmto minimalizovaná! Som si istý, že to takto cíti väčšina slovenských voličov, ba občanov vôbec, lebo je to v každom ohľade osobná skúsenosť, náš pán prezident je dlhodobo známa osobnosť, preslávil sa postojom k starému ujovi, k športu, k poľovačke, k Čentéšovi i Čižnárovi, ba k premiérovi Ficovi zvlášť, lebo aj v tejto prezidentskej spomienke národu nezabudol pripomenúť, že novým prezidentom by sa mal stať akurát on, lebo je známy a všetci z jeho konkurencie mu v tomto ohľade nesiahajú ani len po tie sprofanované členky.
S prepáčením, to už bola demagógia a TA3 to ako spoločnosť preferujúca korektnosť naozaj prehnala!
Nuž a potom už naozaj dostal priestor a slovo moderátor René Medzihradský, jeho hosťami boli Stanislav Martinčko, generálny riaditeľ firmy KEMAX, delegovaný do volieb stranou Koalícia občanov Slovenska a JUDr. Jozef Šimko, primátor mesta Rimavská Sobota zo Strany moderné Slovensko, ktorej velí MUDr. Milan Urbáni, svojho času pravá ruka Vladimíra Mečiara a v súlade s mojou snahou prvoplánovo priblížiť, aký je volebný potenciál týchto kandidátov, musím o nich prezradiť aspoň to najdôležitejšie!
Sú nielen bez šance voľakoho na Slovensku zaujať či nebodaj osloviť, ako sa vysvetľuje vzbudenie čo i len zvedavosti, naopak, ich doterajšia životná púť a prax ich celkom jasne deklasuje ako osobnosti hodné záujmu, lebo doteraz sa starali výhradne o vlastné kruhy, vlastné záujmy a osobný profit, ba pán Šimko, tak akosi aj s nadstavbou v podobe dôstojníckej školy bezpečnosti, na fakulte vyšetrovania, čo bolo celkom jasne nomenklatúrnym zvýhodnením v patričných kruhoch a takýchto „vhodných predpokladov“ by sme v jeho curiculum vitae našli aj viac! Je to ten typ „politika“ čo je málo humánny, už vôbec nie ľudsky akceptovateľný, ale ináč „úspešný“, lebo dobre rozumie vetrom, čo kabát na patričnej figúre správne ovládajú a prevracajú.
Bolo to naozaj verejnej produkcie nehodné, všetky postoje, odpovede a reakcie vôbec mali podobu márnosti a zbytočného úsilia týchto persón, s výnimkou sebavedomia na hranici normálnosti myslenia zaujať a hoci chápem akože spravodlivosť TA3, dať priestor všetkým pätnástim prezidentským kandidátom, sú to zbytočné náklady a predovšetkým nulový význam či voľajaký progres.
Tak trošku prezieravejšie si svoje O 5 minút dvanásť zinscenovali na RTVS, kde si silu prezidentských kandidátov a predovšetkým opodstatnenosť ich volebnej účasti dali priblížiť šéfmi agentúr FOCUS a MEDIAN a zostáva iba dúfať, že v pokračovaní sa budú venovať naozaj iba dôstojným kandidátom. Lebo nič sa nedá robiť, tentoraz to V politike nebolo naozaj nič moc, ba skôr prehra a hazard s občianskou trpezlivosťou, lebo voľba prezidenta, samostatného a demokratického Slovenska, čo ako ťažko skúšaného, je predsa len vážna udalosť. Pre spravodajskú televíziu s veľkými plánmi, záujmami a túžbou stať sa prvou, najsledovanejšou a najváženejšou, je to v celom kontexte posudzovania kvality moderovanej politickej publicistiky nevyhnutnosť!
