Ak si uvedomíte, že je to vlastne naozaj všednosť každodennej praxe, taký ten neustále sa opakujúci kolobeh plynutia času a udalostí s prívlastkom stereotyp, musí prísť voľačo celkom mimoriadne, aby sme dostali avízo voľajakej výstrahy, že v tom kolobehu opakujúcich sa udalostí sa voľačo predsa len zmenilo. Priznám sa, dosť prekvapujúco ma „červeným výstražným svetlom a vlastne aj poriadnym kvílením poplašnej sirény“ z pohody všedného a zamračeného májového dňa vyrušila iniciatíva človeka, ktorého podľa vlastného presvedčenia považujem za najväčšieho odborníka a praktika, čo rozumie školstvu v tom najširšom možnom zábere. Ján Pišút publikoval stĺpček s názvom K prioritám nášho školstva a keď som to čítal, bolo to presne tak, ako keď sme voľakedy dávno sedeli za jedným stolom a mohol som ho osobne počúvať!
Jednoduchými slovami, ale presnou faktografiou a vyvodením dôsledkov naozaj v celej šírke problematiky vzdelávacieho systému povedal vždy presne to, čo tvorilo podstatu problémov. Namiesto „rečí“ vlastných súčasnému vedeniu rezortu školstva a predovšetkým absolútnej neprofesionality ministra skonštatoval, že namiesto fráz je treba presne sformulovať ciele všetkých zložiek vzdelávacieho systému a zviditeľniť ich dosahovanými cieľmi v podobe ukazovateľov ich výkonnosti a v tom stĺpčeku to dokázal aj presne špecifikovať! Pre vysoké školstvo, základné i stredné, alebo „malé školstvo“, ako to raz a navždy pomenoval akurát on s presvedčením, že to je základný kameň systému, pre vzdelávanie rómskych detí, pre postavenie učiteľov v systéme aj s porovnaním so svetom, ba aj s dodatkom, že ku každej takto stanovenej špecifikácii sa musí rozpracovať systém komplexu financovania tak, aby sa zabránilo obchádzaniu stanovených kritérií!
Ak si to prečítate, je to naozaj iba stĺpček na polovičku strany denníka SME, je však neuveriteľne racionálny, až zázračne konkrétny a dostanete návod vlastne na všetko, čo je treba v systéme urobiť prvoradé a nevyhnutné! Ako hovorím, bolo to presne tak, ako keď som robotu s ním realizoval osobne a nič lepšieho dnešku už ponúknuť ani nemohol.
A pre spravodlivosť, lebo takáto čistá logika a profesionalita, či presnejšie múdrosť odborníka na problematiku vzdelávania celkom iste nezaujme väčšina národa, je akurát teraz v ponuke voľačo s príchuťou senzácie na mnoho podôb, od spupnej osobnej pýchy, cez extempore diktátorských manierov až po uzurpáciu zvrchovanosti nad všetkým aj napriek tomu, že to už od samého začiatku zaváňalo zavádzaním ba priamo švindľom! Ak si myslíte, že je reč o rozhodnutí premiéra Fica, zakázať súkromným zdravotným poisťovniam, čo sú dodnes funkčnou zložkou zdravotného systému Slovenska hospodáriť so ziskom, aj s finálnym riešením, že tento štát bude mať iba jedinú, štátnu zdravotnú poisťovňu, uhádli ste! Je to tentoraz v ponuke pre občana mnohorakej, ako sa hovorí, skôr bulvárnej než odbornej a v podobe úvodníkov, komentárov, individuálnych názorov v podobe kritiky, ba veru aj irónie a predzvesti súdnych stĺpčekov sa Slovensko dozvedá, čo všetko už „nedostižnosť“ a precenenie vlastných síl i „schopností“ nášho dvojnásobného premiéra Slovensku ako profit prinieslo!
Nepochybujem o tom, že ten verdikt, v čase funkčnosti jeho prvého kabinetu, aby sa jednoznačne zakázalo odoberanie verejných zdrojov do systému súkromných zdravotných poisťovní poznáte a veru aj jeho finále, keď napriek „istote o svojej pravde“ prehral všetky súdy, čo náš štát musel absolvovať. Ba ešte aj doma, lebo ÚS dopredu avizoval takéto plány ako scestnosť ku spravodlivosti, ale žiaľ, náš premiér aj tak nezmúdrel! Je to tu znova a hoci to má inú podobu – súkromné zdravotné poisťovne sa alebo odkúpia, alebo ak nebudú chcieť, potom sa vyvlastnia a je to presne tak, ako keď si zodpovednosť nevie poradiť s tým smiešnym, ale aj tak nebezpečným, ak si niekto, kto má možnosti, tvrdohlavo opakuje to svoje zaklínadlo pýchy – ja chcem!
Dnes má hanba a škoda štátu podobu povinnosti vyplývajúcej z rozsudku medzinárodného súdu nahradiť škody súkromnej poisťovni vo výške takmer 30 miliónov eur, voľajakých 7 miliónov predstavujú apanáže advokátom oboch sporiacich sa subjektov a hoci sa o tom predstavitelia štátnej moci neradi bavia, všetko je to zasa na prvých stránkach svetových médií! Slovensko sa plateniu vyhýba a o všetkom teraz rozhoduje v Luxemburgu exekútor a hanba veru nie je o nič menšia ani potom, keď sa u nás kričí, že ešte to nie je finále, lebo sme sa odvolali!!!
Skepsa očakávania konečného rozhodnutia súdov je skôr preukazná než spochybňovaná, okrem tých z našej vlády v tom nefiguruje žiaden iný optimista a ak je tu v ponuke to repete konca súkromných zdravotných poisťovní, cez kúpu či vyvlastnenie, potom je tu obava veľkých komplikácií a možností nových sklamaní a veru aj hanby! A to aj napriek tomu, čo voľakedy premiér Fico vykrikoval ako svoje plamenné výzvy všetkým svojim odporcom, že nech sa páči, len sa mi skúste priečiť, veď ja vám ukážem, lebo Dôvera a ani Union o predaji neuvažujú a experti na právo a spravodlivosť už dávno a presvedčivo vydedukovali, že proces vyvlastňovania musí spĺňať celkom iné podmienky, než ponúka súčasnosť. Je celkom zrejmé, že právnik Fico si zrejme takéto niečo naštudovať nestačil, alebo tomu vtedy a ani teraz nerozumie, lebo v ponuke je znova iba to smiešne ja chcem! Aby to nebolo iba slovo potom pripomeniem, že vyvlastňovanie pozemkov pod diaľnice – v čase jeho prvej vlády je dodnes boľačka nášho súdnictva a že to nebolo správne či kóšer sa veru vie!
Viete, svojim spôsobom je podstata toho „znárodňovania zdravotných poisťovní“, ináč to s ohľadom na dedičnosť filozofie v podaní nášho premiéra ani neviem pomenovať, naozaj zlým krokom, nech to dopadne akokoľvek, lebo všetko to Slovensku vychádza neuveriteľne draho! Každý jeden krok, čo teraz ministerstvo zdravotníctva musí vykonať je poriadna rana do rozpočtu, lebo len ten prvý krok – výber firmy, teda presnejšie, poradcu pri vyvlastňovaní Unionu a Dôvery a stanovenie výšky ich ceny ako firmy, nás bude stáť minimálne 3,4 milióna eur, čo vo chvíli, keď je tu povinnosť sporiť a neprehlbovať zadlženosť krajiny pôsobí ako nerozum a márnosť!
Je tu kritika, mnohoraká a mnohostranná, iba taká gazdovská, čo všetko by sa za takúto cenu dalo urobiť pre systém, pre pacienta, pre krajinu, ale veru aj profesionálna, lebo politika škodlivej a populistickej ideológie boja proti súkromným zdravotným poisťovniam je jednoznačne omyl v domácom i medzinárodnom kontexte. Skromne povedané, začíname byť v demokratickom svete nedôveryhodní, ba smiešni, lebo sloboda podnikania a ľudské práva sú viac ako prirodzene dávno nedotknuteľné.
Ktohovie, čo všetko sa bude musieť ešte stať, aby sa verejná mienka Slovenska stala funkčným lakmusovým papierikom skúmania podstaty vecí v systéme riadenia štátu, lebo žiaľ, ten u nás teraz používaný model je zastaraný, povedal by som s maličkou výnimkou krajín, ako je Čína, Severná Kórea či tak trošku aj Venezuela, ba možno ešte aj Kuba, ale tam to všetko celkom iste skončí s Fidelom celkom nepoužiteľný, lebo kým všade na svete je červená reakcia jeho sfarbenia považovaná za výstrahu, nám a výnimkám to ponúka vieru, že všetko je presne tak, ako to byť má! Verte mi, takéto testovanie je nielen riziko pre budúcnosť a nebezpečie straty dôvery, ale veru aj obrovskou škodou pre nás všetkých v rovine financií a tomu by napriek všetkému mali rozumieť všetci! Peniaze sú peniaze, bez nich ani ten systém zotrvačného spôsobu vládnutia naozaj neobstojí.
