Stalo sa, nič takého naozaj nebolo v ponuke, netriasli sa múry televízie a ani obrazovky televízorov v domácnostiach nepukali, všetko plynulo naozaj v akejsi pohode presne naplánovanej hodiny a predovšetkým jej prvá časť, keď sa nám „predvádzal ako osoba splnomocnená a oprávnená“ minister zahraničia Miroslav Lajčák, bolo v tom všetkom čo odznelo, čo opisoval, ba veru aj svojsky a s odstupom komentoval, cítiť snahu a zodpovednosť vlastných pocitov a rozhodnutí.
A nebolo toho málo, Ľuba Oravová to mala pripravené bezchybne, od konfliktu našich vojakov v Afganistane, o našej misii v kontingente amerických vojakov a o nešťastí, ktoré neprežili, aj o našich paraglajdistoch, ktorých dobrodružstvo sa akurát akciou ministerstva zahraničných vecí, aj s jeho účasťou skončilo šťastne, bola zvedavá aj na dianie u našich susedov na Ukrajine, veru aj o zákonoch, s ktorými do nového roka vstúpil jej prezident Janukovyč, celkom šarmantne sa interesovala o problémy našich susedov, aj v EÚ a ak mám povedať pravdu, alebo klasifikovať zážitok, čo vo mne jej aktivity vyvolali priznávam, že bola výhradne korektná, ale nič sa nedá robiť, jednoznačne konzekventná a hoci sa nič nezdalo byť voľajako náročné, jej hosť si občas výdatne vzdychol, lebo ak nechcel byť nepresvedčivým či smiešnym, musel naozaj dobre vážiť slová!
Prezidentskí kandidáti, tak ako som to už minule klasifikoval, z tých maličkých fotografií v denníku Sme, tentoraz Jozef Behýl a Peter Osuský, sa v jej talkshow prezentovali predovšetkým hodnotovo čestne, nevymýšľali si žiadne legendy a veru aj pre nich v tom bola zakomponovaná Oravovej novinárska prirodzenosť! Najlepšie by to vedel aj s odstupom času opísať doktor Osuský, človek vzdelaný, skúsený a politikou na mnoho spôsobov a v dlhodobom horizonte skúšaný, keď ho „previedla“ jeho politickou dráhou, zástavkami ktoré pri tom absolvoval a chcela poznať, čo a ako to sa to na jeho súčasnej pozícii v realite prejavuje. Vysvetľoval a argumentoval, ináč povedané, snažil sa svoj politický vývoj prezentovať čo najzrozumiteľnejšie, ale ktohovie, či to v konečnom hodnotení v svojom vlastnom svedomí prijal ako dôkaz životnej múdrosti!?
Pán Jozef Behýl má podľa môjho hodnotenia reálií v živote človečenstva veľké a pozitívne predpoklady už iba preto, že je rodákom z mesta Trnava a nič sa nedá robiť, ten ľudový slogan ktorému verím, a ktorý toto mesto hodnotí síce svojsky, ale s nadhľadom skvele, sa zapierať nedá a nesmie! Žiadne veľké slová, ale všetko čo v štúdiu odznelo má opodstatnenie. Je kandidátom národa, občanov, všetci tí, čo kandidujú bez ich podpory a nominovali ich výhradne ich materské politické strany či predpísaný počet poslancov parlamentu sú bez takejto spoluúčasti formálne v pohode a do volieb majú právo zasiahnuť, ale verejne volený prezident by mal do nich vstupovať naozaj s iným kreditom!
A rovnako tak nekompromisne zhodnotil aj možnosti kandidátov pri volebnej kampani, bolo v tom cítiť definíciu nekorektných pravidiel, podľa ktorých sa taká rozhodujúca udalosť v živote národa organizuje - predovšetkým to pozadie finančných nákladov! Presne o tej „háklivej veci“ som sa naozaj iba „pred chvíľkou“ v jednom zo svojich blogov adresne zmienil a jeho hodnotenie s tým mojim presne korešponduje – futbal sa nehrá podľa pravidiel rugby - a nič sa nedá robiť, aj správa štátu a vecí verejných vôbec musí svoje predpísané pravidlá dodržiavať.
Obaja páni sa správali v štúdiu prirodzene, prezentovali sa ako prezidentskí kandidáti skromne a dôstojne, na nič na nehrali a svoje „osudové poslanie stať sa vyvolenou hlavou štátu“ nezveličovali, naopak, nadobudol som presvedčenie, že je to pre nich osobná zodpovednosť evokovaná či podmienená postojmi a presvedčením ich osobného okolia a priaznivcov, ktorej sa ako zodpovední ľudia vo verejnom živote nechceli vzdať bez pokusu vyplniť ich prianie a svoje vlastné sny a presvedčenia! Viete, naozaj nepochybujem, že by sa z nich oboch prezidentská osobnosť v očakávanej podobe výkonnosti úradu, osobnej morálky či zákonov naozaj stala, ale predpokladám, že aj oni reálne vedia, že je to márny sen! V tej konštelácii volebnej reality, akej sme svedkami, to jednoducho nie je možné!
No a nič viac už nepridám, za seba, za Ľubu Oravovú a veru ani za jej hosťov, tá hodinka bola skutočne dobrým a reálnym zobrazením našej reality, boli v nej pochybnosti o vládnej zodpovednosti, ba veru aj o jej starostiach spôsobených medzinárodnou i domácou politickou scénou, kto chcel, v tých vzdychoch ministra Lajčáka to rozpoznal presne tak, ako v panoptiku a nič „neskrivím či inak nepokazím“ ak dodám, že presne v takomto duchu sa odohrala aj prezentácia dvoch zrelých a úspešných mužov v pozícii prezidentských kandidátov. V politike na TA3 to tentoraz zaznelo bez pátosu, bez potreby moderátorky zaujať a posunúť sa do centra pozornosti, naopak, bola to prezentácia absolútnej dôvery medzi ňou a jej hosťami a to veru aj napriek tomu, že ich obsahom svojich otázok vôbec nešetrila.
Tak ako vždy som hodinu svojho nedeľného obeda obetoval aj Striežencovej talkshow O päť minút dvanásť na Jednotke RTVS, pri vzrušenie sľubujúcej zostave jeho hostí. Súčasný expert Ficovej vlády na sociálny rezort, minister Práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter a jeho dávnejší predchodca a člen opozičnej strany SDKÚ DS Ľudovít Kaník. Už som ich videl v takejto zostave pred kamerami a mikrofónmi viackrát, svoje presvedčenia a vieru – ináč sa ich verejný spor o všetkom, čo je predmetom a obsahom rezortu, kde jeden je a ten druhý bol za všetko osobne zodpovedný nazvať nedá – zasa raz nedohodli vlastne na ničom! Moderátor pripravil štúdio tak ako býva zvykom, tri strany stola, každému rovnaký priestor na reči aj sedenie a moderátorom kontrolovaný priebeh verejnej diskusie vlastne o všetkom, čo si viete v sfére sociálnej problematiky našej krajiny predstaviť. Predovšetkým podoba zákonov čo nevyhovujú sfére podnikania a komplikujú odvody, nezamestnanosť a nekompatibilné posudzovanie jej rozsahu či dôvodov jej trvania, sociálne dávky a „nútené práce“, ak sa majú dostať do rúk odkázaných, povinnosti a právomoci ombudsmanky a vlastne naozaj všetko, čo do zodpovednosti tohto rezortu patrí a ako sa dalo čakať, bolo to veru naozaj všetko, čo sa dá o tej relácii povedať!
Minister Richter a jeho oponent Kaník si od štartu tejto neriadenej rely až do jej cieľa vo všetkom a so všetkým vystačili sami, nedohodli sa naozaj v ničom, posúvali sa v čase i témach takmer svojpomocne a ak by ste očakávali, že moderátor bude voľačo viac než iba pozorný poslucháč, nestalo sa. Občas sa v mimike jeho tváre či geste, alebo slove dalo rozoznať, čo mu je sympatické, alebo s čím súhlasí, ba veru aj akože prejav nevôle, ale verte mi, to všetko bolo jednoducho nepodstatné , diskutujúca dvojica bola vo všetkom svojbytná. Ján Richter, presne tak, ako väčšina jeho spolustraníkov zo Smeru vyznáva zásadu rozprávať a argumentovať vždy vtedy, keď mu to vyhovuje, alebo keď sa rozhodne a Kaník ho pokojne nechal, neprotestoval a nič mu „nevracal rovnakou mincou“ , ba tváril sa ako sfinga, no vari práve preto zneli jeho protiargumenty vždy voľajako radikálnejšie než sme privykli. Moderátor to sledoval celkom nevšímavo, Kaník naozaj ani raz nepovedal to známe „zaklínadlo“ neskáčte mi do reči, čo naozaj dobre poznáme a relácia mala z pohľadu verejného záujmu a očakávaných výsledkov skóre nula – nula!
Kto fandil Richterovi možno sa mu mohlo zdať, že uspel, opozícia je presvedčená, že Kaník sociálnu sféru Smeru roztrhal na franforce a čo si myslí o tom všetkom moderátor Strieženec, to celkom iste nevie asi nikto a on sám veru určite nie! No, politická talkshow na Jednotke už bude zrejme bývať akurát takáto, nikomu nič nehovoriaca, jednoducho voľnomyšlienkárska.
