Chcem sa kamarátiť a neboj sa, nie som lesba, veď uvidíš! To bola jej uvítacia reč pre mňa, dávno, pred päťdesiatkou rokov! Akurát som sa stal študentom a doma som z ničoho nič býval málo, lebo okrem vysokej školy mi k srdcu prirástli aj Tatry a každú voľnú chvíľku som sa im s nadšením a elánom venoval úplne samozrejme. Fyzické schopnosti sa najlepšie dokazovali vláčením nákladov z Hrebienka na Zamkovského chatu a potom až na Térinku, boli tam všade úžasné osobnosti toho najčistejšieho charakteru, nikdy som sa s nikým nehádal, mohol som byť iba sám sebou a to, čo som povedal, alebo napísal, malo cveng „zlatej buly“ bez akýchkoľvek pochýb. Večer si kamaráti, lebo sme takto vegetovali akurát vtedy piati dali porozprávať či prečítať, čo som pri tom chodení s krošňou vymyslel, čo ma napadlo a vždy som sa dozvedel, že aká škoda, že som nemohol ísť do tej stovežatej. To viete, ešte stále to škrelo aj mňa, ale vždy som si povedal, že lepšie biológia s telocvikom než baňa v Jáchymove a bola pohoda.
Boli to vtedy moje prvé prázdniny v takomto vysokohorskom režime, keď som za Bilikovou chatou, kam som cestou na Nálepkovu – to premenovali akurát takto revolučne Zamkovského búdu, natrafil na rodákov. Na chrbáte som niesol akurát vtedy fľaškové pivo, tie debny som neznášal vari ešte viac než posteľnú bielizeň a zhŕčili sa okolo mňa ako včely okolo medového plástu. Oprel som krošňu na kamenný múrik za chatou a posediačky som sa dal spovedať ako v kostole. A oni že sú tu na týždeň, akurát na Bílikovej, všetko v réžii fabriky a nech sa zastavím, večer majú zoznamovací večierok! Budem vítaný a s garderóbou bez starostí, bude to neformálne!
Takto z videnia som poznal všetkých, starší, mladší, rovesníci, asi tridsiatka dychtivých mladých ľudí túžiacich sa zabaviť, prísť si na svoje v rekreačnom režime, čo ešte vtedy vôbec nebola samozrejmosť a tak som sa sľúbil. No a práve vtedy mi tie pamätné slová Babenka povedala a to všetko celkom mimoriadne sa medzi nami naštartovalo. Bol to úžasný týždeň, celkom ľahko uhádnete, kde som sa viac snažil, či na vynáške alebo pri Babenke, ale už v septembri som prišiel na to, že ja veru frajerku žiadnu nemám! Bola ako luft medzi prstami, prihlásila sa na diaľkové štúdium a tak som radšej domov ani nechodieval. Až potom, na Vianoce, som dostal z ničoho nič milosť a u nás doma nevedeli pochopiť, kam sa to strácam, prečo som tak málo doma a veru aj to, prečo doma nespím! Trápilo to predovšetkým mamičku, už bola strašne chorá a chcela si ma užiť a veru, s odstupom niekoľkých rokov to boli moje najstrašnejšie výčitky!
A potom to bola už klasika. Nikdy som nevedel dňa ani hodiny, kedy si na mňa Babenka spomenie, kedy mi čo odkáže, kedy mi napíše a práve vtedy sa začala tá naša bláznivá korešpondencia. Listy to boli neuveriteľné, literárne rozsiahle, viacstránkové a v obsahu by ste márne hľadali lásku. U mňa občas, lebo Babenka za to naozaj stála a viem, ba občas to aj priznala, sa jej páčilo vyznanie, spomienka či veršík, ale ona sa venovala iba životu iných! To čo videla, čo zhodnotila, čo objavila, ako sa inšpirovala a po čom túži, lebo iným závidí akurát to a iba občas sa stalo, že som dostal pohľadnicu a na nej tlačenými písmenkami stálo lakonické – PRÍĎ. To bol lístok do raja a hoci to bolo len krátkodobé, stálo to vždy za to!
To všetko sa však skončilo viac ako tri roky po promóciách a po návrate z vojny, vtedy sme ešte katedrovú vojenčinu nemali a slúžil som celú prezenčnú službu naplno. Ako keby uťal Babenka sa z môjho života vytratila. Nevravím, stretol som ju, aj sme sa porozprávali, ale už som mal známosť a tak som sa do jej života už vôbec nezmestil. Po čase som sa už iba z miestnych tamtamov dopočul, že sa presťahovala do Martina a k Vianociam sme už ako mladomanželia dostali od nej vinš. A potom aj list, poslal som odpoveď a Babenka sa stala jedným z tých abonentov, s ktorými udržujem korešpondenciu už veru viac ako tridsať rokov. Jej obsah je presne taký, ako sa so mnou kedykoľvek v minulosti naživo rozprávala – o všetkom čo je okolo nej a čo si našlo cestičku do jej mysle a srdca. Neviete si predstaviť, ako dlho som ju lámal, aby si kúpila počítač, aby sa to naučila, aké je to skvelé a pohodlné, ako o sebe budeme vedieť v každom možnom okamihu, až som ju v roku 2009 zlomil!
To bola už tretí rok v dôchodku a oznámila mi, že ma poslúcha iba preto, že rukopis už naozaj nie je to, na čo je pyšná! Vraj sa jej už zatrasíe aj ruka a udierať po klávesnici je ako keď voľakedy trieskala do stroja v robote a vidí sa jej to pohodlnejšie.
Korešpondencia získala iný rozmer a veru aj obsah, odkazy boli občas lakonické a vyžadovali rýchlu reakciu a dozvedel som sa napríklad aj to, že dostala ponuku na sobáš od emeritného riaditeľa priemyslovky a mám jej rýchlo oznámiť, ako to hodnotím! Než som sa stačil vydýchať, už aj tu bola nová správa s odkazom, že netreba, lebo ten suchár nič nevie o živote ako takom, nechodí do divadla, nečíta knihy a nemá doma žiaden obraz! S takým sa ja milovať nemôžem, ani len ako stará baba nie! Uznajte, fantázia, no to čo v sebe nosím už týždeň ako strašidelnú „jóbovku“ je odkaz na šesť magických riadkov:
Sršník, už Ti nebudem písať, Ty ak chceš, mi občas niečo radostné daj vedieť. A starni mi pekne, radostne, zaslúžiš si to, viem o čom to je a prečo to hovorím. Včera mi oznámili, dobre čítaj, na onkológii fakultnej nemocnice, že tam od pondelka musím nastúpiť. Operácia je vraj nevyhnutná, aj keď, ako mi prezradil primár, prognóza je... Sršník, na viac sa nezmôžem a vedz, že už chcem byť iba sama! Bol si skvelý kamarát a teraz si poskoč, aj dobrý milenec. Mala som a ešte stále Ťa mám kamarátsky strašne rada. Ako vždy, Babenka.
Takže tak, napísal som okamžite, aj opakovane, ale z Martina už nechodí naozaj nič a keďže mi je Babenkina akurátnosť známa, všetko už nechám iba na telepatiu – občas jej veriť naozaj treba!
