Páni, to bolo voľačo celkom božské!

Prežil som sobotu v samozrejmosti povinností a radosti z celodennej prítomnosti syna, čo je iba naoko voľačo rutinné, lebo tínejdžr so sedemnástkou „v dohľadne“, naviac „potatený“, nenechá reálny život a vlastne ani ten budúci utekať voľajako všedne a tak sme sa mali! Jasné, to sa vysvetľuje ťažko, ale verte mi, soboty milujem predovšetkým preto, že okrem môjho zástoja pri plnení povinností šéfkuchára je všetko ostatné na jeho režisérskych schopnostiach. Prebrali sme všetko, predovšetkým z tej jeho kasičky životných pokladov a hoci sme spolu vlastne každý deň, v  pohodlí soboty to má iný šmrnc. Najviac ma potešila debata o spoločnom programe na budúci týždeň – ideme spolu do divadla – veď vieš, máš narodeniny a ešte skôr, než som servíroval večeru, rozohrala sa škatuľka počítača nástojčivou melódiou. Vraj volá Kaja, dcéra žijúca vo Viedni, ale všetko bolo ináč! Pred kamerou sedeli všetci, obe dcéry, všetky moje štyri vnúčence a ešte aj moja bývalá a to „veľa šťastia milý ocko“ zaznelo ako prekvapenie nebeských sfér. A pribalili k tomu aj post scriptum - Vianoce s nami, čo povieš?! Veď hovorím, bola to božská sobota.

Stanislav Krištofík Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny