Silné slová, možno nekorektné, ale potenciál tejto ženy na našej politickej scéne, v kontexte s primitívnym a naozaj hrubým prejavom sily predstavovanej zjednotenou ľavicou pod vedením strany Smer a jej vodcu Fica ma udržoval v nádeji, že budeme mať ako národ šťastie, ako v dejinách ľudstva viaceré krajiny, ktorých z krízy a marazmu absencie kultúry a morálky v riadení štátu vyviedla žena. Bolo ich naozaj dosť, sú voľačím naozaj úžasným a práve preto ma jej nezaslúžený, krutý osud zasiahol až bytostným sklamaním. Verte mi, nebyť tej katastrofálnej parlamentnej noci, keď sa rozhodovalo o jej osude a o slovenskej budúcnosti, dnes už by sme boli v celkom inej pozícii, ako národ Európy, ako súčasť pevnej demokracie a ako garant spravodlivosti v každej oblasti spolunažívania ľudí, bola by v tom istota, že Slovensko už nikomu, čo ako mocnému a bezohľadnému, nedá priestor na uzurpáciu moci nad všetkým v podobe diktatúry!
Najviac ma presviedčala svojim postojom k životu, jej životný partner, kým žil, patril medzi mojich priateľov a tak akosi naviac a prirodzene aj vzdelaním a profesiou, lebo hodnotiť život, jeho pravidlá a stať sa ich šíriteľom cez vyučovací proces mladým, je poslanie s obrovským významom a dosahom. A nielen doma, je veru „prorokom aj vo svete“, ak môžem byť taký sofistikovaný a uznanlivý a verím jej, že na to má stále, aj teraz, keď si tak akosi z vlastnej vôle vybrala miesto v kláštore politickej abstinencie.
Viete, rozhovor s ňou, čo v SME publikovali redaktori Kern a Fila som si nielen prečítal jedným dychom, ako sa hovorí, nechal vo svojich odkazoch a atmosfére povedaného „odležať a filtrovať cez svoje vlastné sitká vedomostí, skúseností a presvedčení“, aby som všetkému, v jej ženskej filozofii hodnotenia sveta a ľudí porozumel a v ňom našiel presne ju osobne. A dostalo to, v globále, ako sa hovorí sumárnemu pomenovaniu - takúto podobu. Iveta Radičová prežila obrovské sklamanie, stratila väčšinu ideálov, ilúzie o zdravej logike myslenia predovšetkým partnerov, čo sú v záprahu povestnej „káry, čo vezie štátnu problematiku k vyšším métam“ a doteraz sa z toho šoku nespamätala. Prijala ospravedlnenia, vyjadrenú spoluúčasť a spoločné sklamanie a vlastne aj k novému priateľstvu podávanú ruku, ale viac nič! Ambícia stať sa v politike dámou na čele Slovenska už umrela, priorita jej života je jasná – učiť kumštu rozumieť potrebám krajiny a jeho ľudu novú generáciu sa stala dominantou!
Škoda, jej opatrnosť, ktorá dostala podobu až úzkostlivú je najprekvapujúcejšia vlastnosť ktorú si osvojila. V tom rozhovore s Kernom a Filom dostala podobu skôr vedome utajovanú, lebo titulok z veľkých a červených písmen síce o možnostiach prezidentských volieb hlása – len nie Fico, ale ten výrok komentuje viac ako opatrným zdôvodnením. Nebudem zastierať, že mám veľké problémy odosobniť sa v prípade viacerých kandidátov. A špeciálne v prípade kandidáta Fica. Jeho spôsob výkonu moci je ťažko zabudnuteľný. Je to štýl moci, ktorý je veľmi arogantný a agresívny, založený na hľadaní nepriateľa. Je to typ politika, ktorý nevládne, ale chce ovládať a je zručný v technológii moci. Navyše výrazne rozdeľuje spoločnosť. A to by prezident nemal.
Ten opatrnícky syndróm voliča nezapierala naozaj v ničom, hoci ináč je v každej debate presná a konkrétna koľko sa dá, no vymámiť z nej čo iba len náznak jej orientácie či možných preferencií pre ktorékoľvek z kandidátov sa jej „spovedníkom“ nepodarilo! Priznáva rozhovory s viacerými, je viac ako isté, že ich obsah bude celkom korešpondovať s volebnou prezentáciou a možno aj voľajakou taktickou radou, ale na priamu otázku, či voľakoho predsa len svojou osobnou angažovanosťou nepodporí, prišla strohá a jasná odpoveď. Nie.
No predsa len, v jej pesimizme, čo vyrástol z osobného sklamania, zostal zárodok potreby hľadať východiská pre budúcnosť a mohli sme to objaviť predovšetkým vo chvíli komentovania možného priebehu prezidentských volieb. Ponuka k nám prišla skvostne odetá v kostýme výrokov Shakespeara, vraj nie je možné dnes odpovedať pravdivo o zajtrajšku. Ona však verí, že spoločnými silami poľudštíme našu politickú nekultúrnosť a ona sa o to zo všetkých síl, podľa vzoru toho smutne slávneho rytiera Don Quijota, bude zo všetkých síl usilovať!
Pomáhajú mi v tom moji študenti, majú nadhľad, usilujú sa o spravodlivosť, pomsta je im prejav primitivizmu a slabošstva a dala nám ako „mocnejšej polovičke ľudstva“ zabrať! Je to mužské videnie sveta – ospravedlňujem sa, ale vybavovanie účtov mečom nie je ženský spôsob a večná škoda, že nedostala v tej chvíli možnosť predstaviť nám to, čo je typické v tomto smere pre svet žien! Možno by mnohé z jej pravidiel žitia pomohlo všetkým ako našepkanie či ťahák, ako sa v zložitostiach životných peripetií treba zachovať.
Svoje očakávania budúcnosti našej krajiny vidí vo výsledku volieb do parlamentu v roku 2016, vie s istotou, že sa musí nájsť voľakto so schopnosťou presvedčiť voličov, čo svoj hlas nedávajú Smeru - a použila číselný údaj 75% - na zjednotenie a pripomenúť im, že november 1989 bol tým najdôležitejším, čo sme ako národ kedy od histórie dostali – slobodu! Vie, že taký tu nikto nie je, seba vylučuje, vraj nemá danosti pre túto politickú scénu a je opatrná veru aj v prognózach, či sa dovtedy stredopravicová politika zjednotí. Celkom iste sa nepodarí vzkriesiť originálnosť a úspešnosť SDK, ale predsa len, ináč sa nič dobrého nedá očakávať, ak sa nevytvorí rovnaká sila akou je národno – vodcovské zoskupenie Smeru. Bola však aj tak veľkorysá, vlastne svoje očakávania o voľbách prezradila, svojsky a naozaj zvláštne, povedal by som s veľkou skromnosťou a sebakritikou. Očakáva víťazstvo Fica v prvom kole, nechce tipovať, kto bude jeho súperom v kole druhom, skôr nám ponúka svoje hodnotenie možných protivníkov. Osvedčuje, že je za zobrazenie rozdelenia spoločnosti a uznáva, že sú to kandidáti s plusmi i mínusmi. O Hrušovskom hovorí ako o zodpovednom vo veci prijatia neodpustiteľnej vatikánskej zmluvy, Kňažkovi vyčíta blúdenie a spolupráca s Mečiarom, Kiska je neskúsený v politike, Procházka je podľa nej priveľmi osamelou osobnosťou a Čarnogurský je na tom vari najhoršie vo vzťahu k minulosti národa, jemu je dobré a prijateľné vlastne všetko, čo tento národ v histórii preskákal. Osuský a Mezenská sú laici s ohľadom na fungovanie Únie a bez vedomostí o správe verejných vecí a Bárdos je podľa nej nešťastím už iba preto, že je členom etnicky definovanej politickej strany!
Žurnalisti Kern a Fila sa predviedli ako tandem tvrdých osobností, tento otvorený a nemilosrdný súd o kandidátskych vlastnostiach vhodných či prezidenta nehodných charakterizovali konštatovaním – všetkých ste odpísali! Jej odpoveď však prišla v podobe dokonalej bodky za týmto, tak dlho očakávaným rozhovorom. Viem si predstaviť celkom presne jej ironický pohľad a úsmev keď na to zareagovala ako naozajstná dáma s vedomím o svojej pravde. Nikoho som neodpísala. Viem povedať tieto negatíva aj na seba. Preto nie som v politike.
No uznajte, viac nie je treba povedať ani len slovíčko.
