Svojim spôsobom je to naozaj redakčný článok, lebo zodpovednosť klasifikovať živých a verejne činných je obrovská a hoci sa pod jeho vizuál na novinovej stránke podpísali Michal Piško a Mária Mihalíková, v jeho obsahu je množstvo menovitých odvolávok a citácií, čo z uceleného textu pod názvom Vláda krajinu spravovala na trojku predsa len robí kolektívny produkt. Teda celkom presne, tou klasifikáciou celkom iste, presne tak, ako je to voľakde na školskej klasifikačnej konferencii.
Ten, čo hodnotí, pre ktorého je povinnosťou vyriecť ortieľ, ten má v svojom svedomí naozaj obrovskú zodpovednosť nájsť pomer medzi tým, čo sa urobiť plánovalo a tým, čo nakoniec bolo realitou, lebo presne takto funguje hierarchia hodnôt v ľudskej spoločnosti. Pre spravodlivosť, každý kantor to robí podľa vlastnej stupnice náročnosti a s prepáčením, aj spravodlivosti či pohodlnosti, alebo aj neschopnosti obsahu takejto zložitej „roboty“ porozumieť a kto voľakedy tento pravidelne sa opakujúci rituál v školstve absolvoval vie, že to aj tam býva na mnoho podôb kvality. Občas sa aj handluje, robia sa „výmenné obchody“ a čo je celkom iste najistejšie, učitelia bývajú prísni, zhovievaví i viac ako pohodlne nenároční, ale aj krutí, nespravodliví a na „študentoch sediaci“. Taká je prax, v ktorej sa „pedagogická rada SME“ inšpirovala a za pomoci „externistov“ nám ponúkla výsledok v podobe toho novinového titulku – vláda nám vládla na trojku, čo ako slovný ekvivalent znie dobre.
Zamestnanec Prognostického ústavu SAV Ing. Vladimír Baláž, PhD, DrSc, môj spolurodák z Považskej Bystrice, žiaľ o dvadsať rokov mladší a tak sme sa v živote minuli, klasifikoval štyroch ministrov. Ivana Mikloša, ktorého známka má hodnotu 2-, Daniela Krajcera a Jozefa Mihála, ktorých klasifikoval slovkom dobre, teda do vysvedčenia im napísal 3 a najhorším ministrom bol podľa jeho kritérií a rebríčka hodnôt Juraj Miškov so známkou 4.
Najčastejším hodnotiacim členom v „zborovni SME“ sa stal Ján Baránek. Analytik agentúry POLIS Slovakia, častý hosť na televíznych obrazovkách a keďže sa s jeho hodnotením ľudí a udalostí v reálnom živote stretávam najčastejšie, v kontexte osobná reakcia, vzhľad a verbálna i nonverbálna konverzácia s moderátormi a cez kameru aj s divákom si trúfam celkom dobre hádať, akým by bol v praxi učiteľom. Jánovi Figeľovi a Danielovi Lipšicovi dal 2-, Ľubomír Galko to dotiahol na 3, ale Mikuláš Dzurinda, József Nagy a Rudolf Chmiel sa do normálnej známkovej stupnice nedokázali zaradiť a to 3-, to už signalizovalo „kantorskú nespokojnosť“. Nuž a Eugen Jurzyca obstál u tohto politológa s odretými ušami, jeho 4 je spoľahlivo najhoršou známkou vlády a vyslúžil si slovné hodnotenie, ktoré je celkom nejednoznačné. Bol ministrom najnevďačnejšieho rezortu, vraj celkom mimoriadne nevýrazným a obstál s veľkými výhradami, čo je najprísnejšie hodnotenie, ale tá vyslovená pochybnosť tak trošku všetko z pohľadu spravodlivosti spochybňuje. Učiteľ Baránek by bol v školskej praxi jedným z tých uznanlivých a chápajúcich, čo vedia odpustiť a aj sa povzniesť.
Zuzana Wienk, programová riaditeľka Aliancie Fair – play klasifikovala Luciu Žitňanskú a svoju známku 1- zdôvodnila profesionalitou výkonu práce a plnením stanovených cieľov, tú svoju mínusku premietla do občasnej absencie odvahy a ak môžem polemizovať, tak ako keby nielen Wienk, ale aj celá klasifikačná konferencia SME zabudla, komu a čomu táto krehká, no naozaj odborne zdatná, odvážna a cieľavedomá právnička čelila!? Oveľa prísnejšie hodnotila Ivana Uhliarika, ale aj tak, tá 3- už brala ohľad na realitu sveta a tam našla nepriateľskú silu hodnú prižmúrenia oka, no v justícii ako keby tak celkom na koniec tunela nedovidela.
Premiérku Ivetu Radičovú a ministra Zsolt Simona hodnotil Marián Leško, novinár, komentátor, človek dobrých nápadov a pohotových reakcií či rýchlej myšlienky a hybkého jazyka. Je z kraja, kde teraz žijem a Ostrovany, kde prežil detstvo, ho celkom isto ako prostredie poznačili mnohým špecifickým a exkluzívnym. Aj jeho pozerám, často čítam, takže jeho klasifikáciu prijímam bez výhrad, vari iba absenciu politických kritérií vo výkone Radičovej funkcie neodhadol a zle pochopil. Politicky sa nemýlila, chyba bola takmer vždy „vo vedení“ a to, ako sa až pridobre vie, bolo mimo jej možností!
Jeden z titulkov v článku sa autori odhodlali pomenovať – silné hodnoty, slabí manažéri. Nuž tak celkom jednoznačne by som sa pod to nepodpísal, lebo kde absentovali výhrady, presne uvedené, zdokumentované a pomenované, tam hodnotenie spochybňujem. Rezort ministerstva zahraničných vecí sa v tej kratučkej príležitosti hriechu nedopustil, žiadne faux pas sa nekonalo, naopak, s Maďarskom sa vzťahy skonsolidovali do podoby susedských vzťahov bez nervozity – a to tvrdím napriek všetkému, dokázali sme ustáť kauzu Kosovo a poviem to takto, ak sa taká zemička ako je tá naša nestane pre ostatný svet „trhacím kalendárom“, nemá to chybu! No a na druhej strane som tu našiel aj prílišnú ohľaduplnosť, lebo vicepremiérsky post Rudolfa Chmiela si pre absolútny nedostatok akejkoľvek aktivity a prejavov života v spoločnosti tú 3- nezaslúžil. Zrušenie tejto stoličky by sa dalo hodnotiť ako úsporné opatrenie kabinetu a možno by sa priemer prospechu celej vlády bol zlepšil.
Mám rád takúto novinársku robotu, je nielen pohotová, ale aj vynaliezavá a spĺňa v mnohom nielen účel, ale obsahom plní aj individuálne sníčky. A nech to znie akokoľvek nadnesene, veru aj pomáha, všetkým, celej spoločnosti, lebo je to lepší pohľad do „zrkadla“ ako ten, čo realizoval Sulík a jeho verní, keď životnosť hodnotenej vlády rozbil na márne čriepky.
