Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!

Najskôr som to započul v kuloárnej debate, vraj sa SMER akurát v tomto roku chystá oslavovať Medzinárodný deň žien a 1. máj tak, ako sme to povinne museli absolvovať v tej socialistickej minulosti. Celkom som tomu neveril, veď zmysel takejto nostalgie mi celkom unikal! Aký má význam manifestačne a korporatívne oslavovať niečo, čo už táto spoločnosť z pochopiteľných dôvodov preklasifikovala ako pamätný deň menšieho významu, alebo niečo, čo národ v svojej podstate niesol skôr ako traumu, lebo sa muselo, ináč...Rád pripomeniem, ako to bolo na MDŽ voľakedy. Podniky, úrady, ustanovizne, organizácie vtedy nepracovali, chystali sa oslavy, posedenia, rozdávali sa darčeky, štedro sa míňali verejné financie, lebo to bola vítaná príležitosť niekomu sa zavďačiť, alebo stať sa populárnym, vydávali sa extra poukážky do predajní kníh, vtedajších obchodných domov, aby si ženy nevyčítali, koľko ktorý darček stál, no predovšetkým, každý, čo len taký maličký šéfik rozdával úsmevy, vďaku, veľkorysosť a veru aj očakávané výhody! Nechcite ani vedieť, ako dopadali tie oslavy, kedy sa z nich chodilo domov, čo sa tam odohrávalo a ako to často katastrofálne dopadalo, lebo príležitosť naozaj robí zlodeja! Na všetko však platilo ospravedlnenie, akási ústretová amnestia – veď na MDŽ sa naozaj môže stať čokoľvek, ba všetko! Nikdy nezabudnem, ako som raz pred MDŽ napísal celostránkový článok do našich podnikových novín a ako to napokon dopadlo Až v tlačiarni si zodpovedný metér uvedomil, že som to popísal ako krížovú cestu, s príslušnými zastaveniami a noviny mali o jednu stranu reklám viac! Skoro ma v redakcii roztrhli, ale bolo nás dosť, čo sme banovali – bola by veru zábava a harmatanec!Nuž a prvý máj, to bol ešte onakvejší sviatok. Vari do roku 1951 to bola pohoda, pracovné voľno, ak tento deň bol pracovný, ale z mojich vlastných fotospomienok už mám zaevidovaný pochod mestom na miesto, kde sa začala stavať nová nemocnica a to bol 1.máj vari 1953. Vtedy tam nebola ani poriadna cesta, ani osídlenie, ale heslá už sme vykrikovali! Nech žije prvý máj! Rodná strana, tá je s nama! (Síce nespisovné, ale riaditeľ Kuba sa rozhodol, že sa to rýmuje a je to ľudové!) Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku! A bolo ich naozaj viac, ba už tam boli aj tie So Sovietskym zväzom... A kopec vlajočiek, vtedy sa im hovorilo trepotálky, transparentov, vyrobených profesionálne, zástav, pochodovali aspoň dva orchestre, aby bol dobrá nálada a boli dve tribúny. Jedna po ceste, prehliadková, kde vtedajší náčelníci prijímali hold a prísne kontrolovali, kto má akú výzdobu a aké heslá, ba aj ako nahlas ich príslušné útvary skandujú a potom rečnícka, kde odzneli slávnostné prejavy. A ešte niečo, veď by som bol zabudol! Posielali sa aj zdravice, hrdinskému sovietskemu ľudu!Týždeň vopred sa v školách trénoval pochod, prevolávanie hesiel a školy sa pretekali, aká choreografia bude ich šíkom predpísaná! Ozdoby, kroje, transparenty, keď už fungovali dostupné preglejky, tvrdený molitan a iné výdobytky chemického priemyslu, potom to bolo až neuveriteľné, lebo Slovač je veru vynaliezavá. A páni aj vyhodnocovali, dávali odmeny a ocenenia, lebo 1.máj, to je sviatok všetkých pracujúcich celého sveta zvlášť tých, z tábora socializmu. Lebo je tu sloboda!No a keď som bol zamestnancom fabriky, tam to bolo ešte onakvejšie. Boli sme utajená prevádzka, ale na 1. mája sme si mohli vziať rodinných príslušníkov so sebou, v kantíne sa pokojne nalieval alkohol, ba dalo sa aj zarobiť! To stačilo vyfasovať transparent či zástavu a za odmenu – to podľa veľkosti a významu – od 150 do 300 korún odniesť cez mesto až tam, kde stál nákladiak, do ktorého sa oproti podpisu príslušná rekvizita vrátila. A spievalo sa, alkohol oslobodzuje, hovorilo sa, utekalo sa, lebo naozaj nebolo o čo stáť a väčšina ľudí vedela, že režim im vlastne ani nemôže ublížiť! Fyzická práca je potrebná a tú môžu robiť aj živly! A do tretice všetkého dobrého! Ešte máme jednu skvelú príležitosť oslavovať, je tu každoročné výročie Slovenského národného povstania! Voľakedy sa stanovilo, že pripadne na 29. augusta, čo síce historicky nie je dobrý a správny dátum, ale veď to je napokon jedno, bude oslava. Iba moja mladšia sestrička sa zlostila, lebo ešte než do kalendára pribudlo to slávne výročie, svietilo tam krásne meno Janka a keďže sa už nikdy na jeho strany nevrátilo, musela odvtedy oslavovať Janu a tá je v celkom inom termíne!Tá Ficova nostalgia spájaná s týmito sviatkami je zvláštna a ešte zvláštnejšie mi pripadá, keď tieto dátumy tak akosi glorifikuje. Až dovtedy, kým som sa bližšie nezoznámil s jeho hodnotením reality, klasifikáciou minulosti a chápaním medzinárodných vzťahov. Dnes, na obedňajšej besede v Slovenskom rozhlase to priviedol do dokonalosti a keď som si vypočul zdôvodnenie, aký sme hlúpy národ, keď mu vyčítame účasť na recepcii na kubánskej ambasáde, rozsvietil nad touto problematikou výkonný reflektor! On je spravodlivý, on je korektný a keď už tu tie veľvyslanectvá máme, keď už ich jeho predchodcovia nezrušili, tak on si ich ctí! A fakt, že bol oslavovať výročie komunistickej revolúcie a zložil tak nielen formálny hold režimu, ktorý svoj národ deptá predovšetkým neslobodou a porušovaním ľudských práv, ani len neeviduje. Každú pripomienku v tomto smere obišiel, ignoroval, banalizoval a rovnaký meter bude mať aj pri návšteve Číny, Líbye, Venezuely! Obchody, kšefty – výhodné kšefty, to sa mu najviac páčilo! A keď už pracujeme na nich, tak veru aj oslavujme, príležitostí je dosť. A krásnych, veď čo je krajšia spomienka než pochod v iskričkovskom, pionierskom či zväzáckom mundúre na 1. mája?! Ba môžeme dúfať, že nás ešte prekvapí, ak mu akurát teraz pripomeniem, aká to bola fantastická zábava, keď sa deti a mládež valili v lampiónovom sprievode! A nech to nebude VOSR, lebo to by sa asi málokomu páčilo, ale tá kubánska revolúcia, čo poviete, keď to oslavoval tento rok, mohlo by z toho byť repete! On je múdry premiér, dá nám istoty, bohatstvo a hľa, aj dostatok hodnotnej zábavy.