Mimoriadne voľby sa teda celkom očakávane stali voľajakým rastrom, cez ktorý sa presýpajú akurát takéto „hodnoty“ navrhnutých kandidátov za poslancov a je nad slnko jasnejšie, že čím dôležitejšia je svojou reputáciou a politickou či ekonomicko a veru aj sociálnou silou strana, za ktorú sú nominovaní, tým viac sa o nich bude debatovať, diskutovať či priamo klebetiť, lebo vždy je to tak, čím bližšie k „slniečku popularity a k žiari moci“, tým väčšia nielen zodpovednosť, ale veru aj možnosti. Takýto verejní činitelia sa musia voľačím prezentovať v priebehu výkonu svojej funkcie, takýto jedinci si musia vyslúžiť ostrohy odbornosti a profesionality, musia získať kredit a dôveru a ak sa náhodou stane, že si svoj post dokážu obhajovať pravidelne, k sláve a k uznaniu pribudne ako samozrejmý „bonus“ aj závisť, spochybňovanie a nič sa nedá robiť, priamo nenávisť!
Všetci viete ako sa u nás, presne tento – odpustite použitý termín – nekompromisný súboj o moc v priebehu niekoľkých volieb vyšpecifikoval. Je to súboj dvoch zásadných názorov na všetko, čo predstavuje ucelený komplex - spoločnosť a jej potreby. Zjednodušene sme sa naučili používať dávno zaužívané termíny pravica a ľavica, čo s ohľadom na povojnovú kalváriu Československa – až do roku 1989 – predstavuje dedičstvo neželané a skôr boľavé než radostné, ale čo už, ako princíp riešenia všetkého v štáte je to tu dodnes a aj to treba akceptovať. Nuž a od chvíle, keď do Slovenskej národnej rady Slovensko zvolilo svojich prvých poslancov, už nie ako „najlepších synov a dcéry národa“, teda komunistov - tam celkom prirodzene dostali mandát členovia mnohých politických strán i zoskupení a dodnes sme sa nenaučili akurát takúto modifikáciu názorového a hodnotového spojenectva zjednodušiť.
Jasné, kto sa o tento spôsob fungovania spoločnosti nezaujíma dosť dobre nechápe, prečo sa vždy znova a znova s blížiacim sa časom volieb v ponuke objaví plejáda nových možností, s novými či staronovými menami predovšetkým tých čo majú osobné ambície, alebo predtým zlyhali a rastrom volebného 5% záujmu voličov prepadli, lebo čo ako to znie mimoriadne a úžasne, v podstate je to vždy iba o tom istom. Pravica, ľavica a ako keby s nimi či proti nim aj nacionalisti a liberáli, pre ktorých je zákonitou potrebou voľakde sa pridať! Presne tak, ako keď sa do Dzurindovej vlády dostalo ambiciózne liberálne ANO s Ruskom, či do Ficovej vlády v roku 2006 SNS a HZDS a ak si pamätáte na tie „konce“ viete, že pokojné vládnutie má celkom iste iný priebeh.
Chcem byť konzekventný, Slovensko si to jednoznačne zaslúži a tak sa s plnou vážnosťou už naozaj dlho venujem sledovaniu politickej scény a veru aj nálad v našej spoločnosti, lebo ako je to vždy v súboji názorov a teraz aj reálnom boji o moc a zodpovednosť, nielen reči sa hovoria, ale veru sa aj láme chlieb! Vláda Ivety Radičovej, líderky SDKÚ, ktorá, ak si to viete pripomenúť, na poslednú chvíľku nahradila v jej čele Mikuláša Dzurindu, pre ktorého by to bola v tom roku 2010 už tretia príležitosť stať sa premiérom začala síce nádejne, lenže... Potom však neuveriteľným zlyhaním vnútorných väzieb stratila dôveru a „šikovnosťou“, ak tak chcete pomenovať popretie, za vlastné presvedčenie vyhlásenú podporu proeurópskej politiky strany SMER, čo je dnes pokrstené ako holandská cesta, dopadla na „hubu či zadok“ na prah týchto predčasných volieb. Šikovnosť, to je samozrejme eufemizmus „dobrosrdečnosti“, lebo presvedčenie, že v parlamente by mali byť už konečne iba také politické strany, čo sa majú tendenciu „baviť iba korektne a seriózne“ hlása Róbert Fico s plnou vážnosťou už aj v týchto chvíľkach, ale tým istým dychom vykrikuje aj krédo svojej ľavičiarskej"cti", že na holandskú cestu porozumenia nech každý radšej celkom zabudne!
Jasné, naviac je tu ešte aj Gorila a iné vplyvy. SMER je v tomto ohľade dobre čitateľný, je v tom namočený až po krk, ba vari ešte aj vyššie a tak všetci poznáte to vodcovská prehlásenie – nás do káuz druhej Dzurindovej vlády neťahajte. Slovensko samozrejme pridobre vie, že SMER a jeho predseda v tom či chce alebo nechce figuruje, naviac, keby nemal prsty v tom kline klebiet a náznakov kadečoho pricviknuté, to by už dávno bil na poplach a zvolával do zbrane všetkých svojich verných, ale teraz mu prekvapujúco vychádza taktika držať sa celkom pri zemi a pri stene – nech nás vôbec nie je vidieť. S pomocnou rukou Sulíka a SaS, pre ktorých je klasifikácia katov vlastnej vlády z úst koaličných partnerov nestráviteľný verdikt a keďže najlepšou obranou je útok – prišlo na svet to známe – s pravicou áno, ale bez Dzurindu a Mikloša! Ba našiel si aj prekvapujúceho konfábla z radov členov KDH a Anton Marcinčin o ktorom je reč, hoci už vlastne ani nie je relevantnou osobou, lebo aj svojim vlastným už „vykrútil krk“ a nekandiduje, vykrikuje rovnaké heslá. A tak viete celkom spoľahlivo všetci, prognózy a aktivity organizácií, čo sa venujú prieskumom verejnej mienky zaznamenali šokujúce výsledky! SDKÚ je na prahu zvoliteľnosti, vraj iba 5.1% hlasov, ba už aj menej a to je celkom iste voľačo vzbudzujúce nevôľu no predovšetkým obavy.
V SDKÚ sú celkom iste zneistení, hľadá sa východisko, zo všetkých strán je počuť rady – múdre, žičlivé a samozrejme aj tie „dobre vymyslené“ – ale keď som si ich vypočul a zamyslel som sa nad ich obsahom, viac sa mi pozdávalo presne to, s čím vyrukovala na trh verejného záujmu podpredsedníčka strany a ministerka spravodlivosti súčasnej vlády Lucia Žitňanská. Presne vedia, aká je situácia, čo všetko sa obišlo, zle vyhodnotilo a dôsledky neodhadlo, ale presvedčenie, že SDKÚ je politická strana po ktorej je tu nielen kus dobrej roboty a zásadných rozhodnutí, ale celkom iste prognóza zaručenej budúcnosti pre Slovensko, čo nemôže zvrátiť či znehodnotiť ani takáto kampaň a bola by chyba, v takom šibeničnom termíne voľačo radikálne podnikať.
Preto kampaň k mimoriadnym voľbám svoju ponuku nezmení, bude zo všetkých síl pripomínať svoje a slovenské úspechy a predovšetkým istoty v jednote myslenia a činov a ak by som mohol aspoň slovíčkom voľačo v tejto aktivite naznačiť, keď do vás všetci kameňom, zabudnite na to, že v svojich rukách držíte pre tento národ predovšetkým chlieb a radšej na čas nevyhnutný zodvihnite aspoň tehlu!
Pripomeňte slovenskému voličovi, kto je SMER, aká je to filozofia, z čoho vyrástla, aká je podstata takéhoto myslenia, čo je to jasná manipulácia s možnosťami cez dohody a zmluvy odierať všetkých a mať individuálny profit, pripomeňte národu, kde stáli jeho vodcovia v dobách novembra 1989, „koho pieseň spievali a pre koho sa v prsia bili“, ako dopadla vláda na čele s Ficom v priebehu rokov 2006 – 2010, aký bol výsledok jej šafárenia, aké sú po nej kauzy a predovšetkým dlhy, nech je tu mementom drahá výstavba diaľnic, podvody na tisíc možností vlastne v každom odbore ľudských snáh, pripomeňte straníka strany SMER s poradovým číslom 2, Bohumila Hanzela a jeho životné skúsenosti s týmito „čistými persónami a ich ručičkami“, neváhajte spomenúť aj hlas, čo je tak podobný až je vlastne istotou identity a pohovorte o justícii, prokuratúre, Hedvige Malinovej, jednoducho odložte servítku i ohľady a kto ako do vás, vy mu to rovnakým valórom vráťte. Žiadne ohľady, lebo dobré meno SDKÚ a jej osobností, po ktorých je tu naozaj viac dobra než pochybností si to zaslúžia! Prišli do verejného života ako profesionáli s čistými rukami a vysokým kreditom, vydobyli si uznanie a obdiv veru aj vo svete a ak by sa to všetko malo zlomiť a znehodnotiť iba preto, že je tu kopčisko klebiet a nepotvrdených fám, čo pre iných, ktorých sa to dotýka ako keby ani neboli, je to nielen nespravodlivé, ale celkom iste aj smiešne.
O svoju česť a dobré meno sa pobiť naozaj treba a čím nás bude s takýmto presvedčením viac, tým viac nás pri voľbách bude vedieť, čo a ako. Lebo s prepáčením, naozaj nerozumiem nikomu z tohto národa, čo nevie rozoznať biele od čierneho, kto sa nevie rozhodnúť, koho kandidáti to so Slovenskom myslia ako so svojou vlastnou rodinou a pre koho je tu prvotnou povinnosťou odovzdať verejnosti iba to najlepšie. Presvedčili o tom už opakovane, od samého začiatku mali úspechy a nesklamali, sú profesionáli a ak sa majú hodnotiť aj nedostatky a chyby, tie ich sa dajú celkom ľahko spočítať a nie sú to naozaj žiadne krádeže na úkor nás všetkých! A to by som tak akosi najhlasnejšie kričal permanentne, až do toho 10. marca 2012!
