Starosti tých mocných, u nás je to iba jediný subjekt, strana SMER, sú presne tak, aby to bolo hodné ich priorít a zodpovednosti - najväčšie a najhoršie. Všetky tie zlé rozhodnutia, čo prijali síce „hrdo, nespochybniteľne a akože so súhlasom sociálnych partnerov“ ich dobehli, spôsobujú ako neliečiteľný vírus slintačku, krívačku, mor a neštovice a vlastne všetko zlé, na čo si len spomeniete a keďže jediným liekom na túto skazu je „posypanie si hlavy popolom priznania chýb“, bude to v ponuke pre celý národ ešte naozaj dlho. Žiaľ, na škodu nás všetkých, ale ako som vyčítal z toho elaborátu múdreho poľského diplomata Sikorskeho, aj to má svoje výhody a prednosti, lebo sa celkom jednoznačne dokáže, kto je tou žabou na prameni nášho rastu, pokroku a zveľaďovania a už ho národ nielen pomenuje, ukáže naň prstom, ale ho už ani nezvolí! Má pravdu, veď komunistov sme z povrchu sveta spláchli na námestiach a jeho epigónov z HZDS vo voľbách, takže vzory tento národ naozaj k dispozícii má!
Tých druhých, čo síce majú v sebe naozaj potenciál vodcovstva, ba si ho aj celkom úspešne vyskúšali, lebo už nielenže občas vrchol dosiahli, ale veru aj s úspechmi v podobe uznaní a odmien obhájili. Členstvo v NATO, EÚ a jeho demokratické spoločenstvo, či účasť na všetkom jeho dianí v pozícii rovnoprávneho člena – je predsa len o voľačo viac a hoci im tí jediní mocní nevedia prísť na meno – uhádli ste, reč je naozaj o tom ZLEPENCI, usilujú sa síce kontinuálne, lenže žiaľ málo seriózne a už vôbec nie vynaliezavo vyšpekulovať, ako ďalej iba tak, aby to znamenalo recesiu cesty na vrchol! Aby ste zbytočne nehádali, o kom je reč, dali si meno plné nádeje - Ľudová platforma a hoci je to plné vnútorného nepokoja, pnutia či názorových rozdielov, je v tom celkom iste mocný potenciál budúceho a celkom iste pozitívneho.
Nuž a ak vynechám ten subjekt v našom parlamente, pre ktorý jeho predseda vymyslel síce meno v podobe vysvetlivky – OĽaNO, ale nedal mu výbavu, obsah a filozofiu spoločného myslenia, aby to mohla byť politická strana či aspoň spoločenstvo, v ponuke nám zostáva iba ten subjekt na bronzovej priečke nášho interesu – strana Sloboda a Solidarita predsedu Richarda Sulíka. Ekonóma viac ako dobre podkutého, človeka naozaj smelého a ambiciózneho, ale dokázateľne veľmi naivného, lebo v politickej branži, kam vletel pred voľbami v roku 2010 ako tryskáč a buldozér zároveň, sa prezentuje stále iba v takejto podobe. Nezmenil sa, nič sa nepodučil, taktika politického súperenia je mu záhadou a hoci v ňom potenciál odbornosti celkom iste je, národ a spoločnosť v kontexte s kvalitou svojho riadenia a napredovania v ňom nemá záruky a potenciál pokroku už vôbec nie! Je individualista, celkom iste namyslený a k sebe a k svojim nectnostiam nekritický, absentuje v ňom princíp kolegiálnosti ako samozrejmosť a presne to je opis toho, čo sa vo vnútri tejto, ešte celkom „učňovskej politickej strany deje“.
Chod toho čo sa udialo poznáte, kongres SaS v Prešove, čo bol tajným stretnutím členskej základne, lebo tento spolok doposiaľ vystupujúci pod týmto logom je počtom viac ako skromným spoločenstvom – celkom iste sa poznajú všetci jeho členovia osobne, volil svojho predsedu. Ako voľačo absolútne prvoradé a dominantné pre dni budúce a z dvoch kandidátov o 13 hlasov úspešne obstál doterajší vodca SaS Richard Sulík. Pokračovaním boli vyhlásenia víťaza, som rád, súperovi v boji o post šéfa strany Jozefovi Kolárovi ponúkam podpredsednícke kreslo a garantujem veľkorysý nadhľad. Porazený výsledok volieb uznal, no v radoch jeho priaznivcov bolo počuť výhrady – nech sa Sulík zaviaže, že nás nebude krágľovať, ale ako to u býva, už nič nebolo presne tak ako predtým! Nový predseda si vyberal nových podpredsedov a prvý čo v tomto výbere neobstál, bol Kolárov spojenec Miškov!
Reakcia bola rýchla, niekoľko prvých nespokojných za sebou naozaj zabuchlo dvere a na program prišlo rokovanie o budúcnosti tejto naozaj malej, ale v dejinách Slovenska už aj tak nezmazateľne zapísanej strany. Voči sebe sa posadili Sulík a Kolár, ešte nedávno rovnocenní partneri obhajujúci spoločné postoje a názory, ba po onom extempore Sulíka v internej a domácej dráme Sasanka, kde účinkoval ako šašo s dominátorom Kočnerom, bol častejším reprezentantom SaS Kolár a fakt to nikomu neprekážalo, žiadne rozpory či nezrovnalosti sme nepociťovali a o to viac je súčasnosť prekvapujúca. Rokovalo sa na rozdiel od tej predsedníckej voľby verejne, informácie sa šírili bez prekážok a kontinuálne až do médií a výsledok bol v podobe absolútnej ničotnosti.
Nič nebudem vysvetľovať, zbytočná povinnosť, lebo Shooty to vystihol dokonale, jeho karikatúra Sulíka a Kolára ako chlapčekov v pieskovisku, kde je to všetko v podobe detskej vojny s pieskovými hradmi či súťaže o najkrajšiu pieskovú bábovku a nič sa nedá robiť, ten spor nie je o podstate straníckej filozofie či zodpovednosti voči národu a svojim voličom, to je plytký a výhradne osobný spor o post primusa a viac nič! Ako vo voľajakej muzikantskej bande, lebo všetci vieme, SaS vo svojej namyslenej nezodpovednosti zvrhlo vládu ktorej bolo členom a každý by predpokladal, že neistoty a rozpory v SaS by mali mať presne tento podtón! O tom však naozaj nepadlo ani len slovíčko, žiadna zmienka a tak nech sa tie dva – podľa Kollára a veru aj Sulíka, vlastne nezlučiteľné názory pokonajú voľajakým zázrakom, alebo naopak, nech sa definitívne rozídu, všetko jedno! Pre Slovensko a jeho občanov už „svoj diel škody narobili“, s ostatnými opozičným stranami naozaj nie sú takmer v ničom kompatibilní, takže teraz už treba čakať iba na to, kam sa tých niekoľko zvláštnych poslaneckých postavičiek rozpŕchne potom, keď SaS celkom zanikne! Ku komu sa pridajú, alebo aký poslanecký klub si vymyslia, ale poviem to jasnejšie – SaS sa predčasne stalo už iba nešťastnou spomienkou a veru vôbec nie relevantnou politickou silou.
