To sú moje slová, ale som si viac ako istý, že presne takéto boli myšlienky účastníkov rokovania Ústrednej rady SDKÚ DS a takýto obsah malo všetko to, čo v svojom prejave účastníkom a Slovensku povedal predseda, v tejto koalícii dominujúcej strany. Fajnovejšie, decentnejšie, ale vôbec nie menej počuteľne či odpúšťajúco, kdeže, Mikuláš Dzurinda sa za nič skrývať nemusí a veru ani nechce! Na rozdiel od tirád či voľajakých oslavných hodnotení bol výsostne konzekventný. Začal voľbou generálneho prokurátora, vysvetlil vzťah SDKÚ k činnosti a verdiktom ÚS, venoval sa problematike justície ako neuveriteľne dôležitej oblasti Slovenska pre súčasnosť i budúcnosť, priestor v jeho hodnotení osláv prvých narodenín dostali domáce i zahraničné udalosti a cez filozofiu a trvalé hodnoty i dedičstvo dospel až k hodnoteniu spolupracovníkov na všetkých úrovniach.
Páčilo sa mi a naozaj na mňa urobilo dojem, ako samozrejme vysvetľuje hierarchiu skutkov, čo ovplyvňujú predovšetkým volebný akt a prognózy vývoja súvisiace s voľbou Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. Je to nespochybniteľne oprávnený postup parlamentu, má oporu v zákonoch SR a nielen jemu je jasné, že pochybnosti ÚS, o ktorých už teraz aj vrabce čvirikajú, sú krokom do prázdna! Je to reč a úvaha o konkrétnych sudcoch a senátoch, o ich poplatnosti a konštatovanie, že ten senát odpovedal aj na otázky, ktoré mu nikto nikdy nepoložil ba naviac, ich verdikt, čo bude až bude, „zavoňal“ vyhrážkami a tak je na mieste otázka. Komu to slúži!? ÚS a jeho rozhodnutia sa budú ctiť, ale právo sa k veci vyjadriť, ak je to takto účelovo nekorektné, je jednoducho viac ako oprávnený nárok.
Radičová ten rok nazvala rokom upratovania po povodniach, teda reálne a nevyhnutné povinnosti, ale všetci vieme, že je to celkom iste aj šikovná metafora, lebo tej potreby na Slovensku nastoliť konečne poriadok je ešte stále viac ako dosť! A rovnako seriózne je aj prirovnanie, čo v súvislosti so Slovenskom a situáciou napríklad v Grécku a Egypte odkryla úvaha predsedu SDKÚ. Ako účastník osláv 150 výročia Memoranda národa Slovenského si uvedomil, aký skok tento štátik a tento národ od toho roku 1861 až dodnes urobil, ba presnejšie, k čomu sa dopracoval po dvadsiatich rokoch samostatnosti – na rozdiel od štátov a národov, čo sú tu vlastne odnepamäti a priznával veľkú hrdosť! Je to o prístupe k hodnotám a Slováci ich dokážu nielen vyznávať a ctiť, ale ich celkom prirodzene aj chrániť a tvoriť!
A to už bol iba krôčik k uznaniu nášho zástoja v priestore EÚ, o prezieravosti a odvahe riešení v oblasti financií a ekonomických istôt, o komplexnej zodpovednosti všetkých sektorov a vlád a k uznaniu, aké si Slovensko za krátky čas vynútilo. Ešte včera pochybnosti a odmietanie a dnes je z toho akceptovaný prístup k riešeniu vecí!
Páčilo sa mi to, bolo to povedané celkom informatívne, ale za všetkým sa dalo cítiť nielen presvedčenie, ale veru aj hrdosť a pýcha – na ľudí, na ich vytrvalosť, profesionalitu a medzinárodne akceptovanú autoritu. Máme veľa návštev, veľa pozvaní, chodia k nám predstavitelia aj takých štátov a krajín, ktorých štátnici sa Slovensku vedome vyhýbali a kto neverí, tak v časoch minulej vlády sa s našim južným susedom žiadna diplomacia okrem sporov nekonala a súčasnosť dokladuje, že len Orbán tu už bol v krátkom čase dva razy! A správal sa seriózne! Alebo aj ináč, sme súčasťou spoločného celosvetového priestoru a to nedávno bolo celkom nemysliteľné!
Tá jedna sviečočka na torte oslávenca horela jasne a pokojne, hoci pre mnohých to bolo rok turbulentný a tak si pri jej imaginárnom sfúknutí zaželám za všetkých oslavujúcich spoločné prianie. Nech je ten rôčik čo nás čaká lepší, spokojnejší a úspešnejší, lebo dobrá robota, s dobrými ľuďmi, so skvelými plánmi, veľkým očakávaním, s čistým svedomím a čistými rukami ani iné očakávania nepripúšťa!
