Je mi jasné, že takto napísané je to iba tvrdenie, ale pozor, pamäť človečenstva je preplnená hrôzami čo spôsobila akurát dôverčivosť celých národov a mnohých generácií uveriť, že myšlienka je zámer, slovo je nástroj a v ich symbióze sa narodila filozofia nadradenosti rás, spolkov či združení a náboženstiev, celých národov a v tom najzákladnejšom slova zmysle veru aj jedincov nad mnohými, alebo ešte aj ináč, pre jedných všetko, iným len pokora a povinnosť, ba v konečnom dôsledku k moci patrí život a k podriadenosti skaza či priamo smrť. Spočiatku dominovala iba sila, no pokrok v tomto smere najrozhodnejší znamenalo myslenie – otrokárstvo, vykorisťovanie, fašizmus, komunizmus sú najdôležitejšími míľnikmi takejto hierarchie štátnych doktrín. A pozor, hoci je tu akurát pre nás a naše okolie k dispozícii už demokracia – teda tiež myslenie s pravidlami nezvratnej spravodlivosti pre všetkých – veriť sa jej bezozvyšku naozaj nesmie!
Všetko, aj v demokracii a podľa jej pravidiel a noriem robia ľudia, reálni jednotlivci, s danosťami celkom špecifickými a čuduj sa svet, aj s mocou, čo bola v tom našom rebríčku k najväčším ľudským hrôzam prvým stupienkom. Sila, moc, uzurpátorstvo privlastnenia si práva rozhodovať o druhých, o svojej či cudzej budúcnosti a ak si to okolie nevšíma, ak to iba akceptuje a v priebehu času väčšinovo obdivuje a podlieha mu, je to aj v demokracii ten najhrubší možný priestupok proti pravidlám.
Naša cesta k demokracii je v tomto smere príznačná, učebnicová, ba ešte stále iba v plienkach, aby som Slovákov neprechválil. Vo chvíli pádu diktatúry komunistickej strany to bolo skôr očakávané a jednoduché, než dramatické a nebezpečné. Všade naokolo už „demokracia hrala prvé husle“, myšlienky spravodlivosti pre všetkých naozaj dominovali a nám potom stačila tá na námestiach proklamovaná jednota a štrnganie kľúčmi! Jasné, preháňam a zveličujem, ale presne tak sa to začalo! A kto je spravodlivý tak sám sebe dokáže, že už presne v tej istej chvíli tu boli ľudia čestní a spravodliví, ktorým ten obsah pojmu demokracia, sloboda pre všetkých a rovnaké práva nehovoril naozaj nič viac, ale hneď vedľa nich stáli aj takí, čo dovideli kúsok „za roh“, ako sa hovorí a mali presnú predstavu, čo sa s tým bude dať robiť! Tak ako kedykoľvek predtým v histórii, keď „sa koleso dejín otáčalo“!
A teraz už môžem pokračovať bez dedukcií, stačí „odpisovať“ iba to, čo je naša takmer dvadsať ročná realita. Prišiel Vladimír Mečiar, vodca naozaj najonakejší, dodnes mnohými obdivovaný, človek nadaný mnohými schopnosťami, no predovšetkým s danosťou vládnuť! Silou, ráznosťou, nespochybniteľnou vierou vo vlastné sily a s dostatkom verných, čo mu poslúžili čímkoľvek, čo „mal na srdci či na jazyku“! Je to v ňom dodnes a už som viackrát verejne proklamoval, že mu to nevyčítam, je to skôr vina národa než jeho prešľap! Historicky sa zapísal, voľakde našu spoločnosť priviedol, posunul ju aj tam, kde sme o tom ani nesnívali a možno si to ani nezaslúžili, ale ako sa neskôr ukázalo, nemali sme byť ako ovečky nasledujúce svojho pastiera aj do priepasti, ak tam kráča on!
Všetci viete, že potom tu bol niekto oveľa sofistikovanejší, miernejší a fajnovejší, som si istý že veru aj preto, že to nebol pästiar, ale skôr „salónnejší typ politika“ a jeho presvedčenie, že „ak je vôľa, potom sa nájde aj cesta“ vyzeralo naozaj dobre až do chvíle, keď sa to ako domček z karát rozsypalo pre výber zlého partnera a ešte horších riešení. Mikuláš Dzurinda už nebol diktátor, už nevládol LenON, nechal to aj na iných, múdrejších a solídnejších, čo si netúžili dokazovať vlastné neomylnosť, ale to, čo mu zostalo ako záplata omylu a hanby na diplomatickom fraku, to už mu nikto neodpára, ani čas nie!
Hovorí sa, že recidíva je častým omylom ľudí a vydať sa po ceste obdivovanej ešte aj po čase naozaj láka a vari práve preto sa Róbert Fico dal Vladimírom Mečiarom a jeho spôsobom vládnutia inšpirovať. Čím ďalej tým viac a čo sa spočiatku na „činy veľkého učiteľa iba podobalo, to sa už pri konci vládnutia dalo zaradiť k rekordom takmer nedostižným“! Dnes je to už iba história, jasné, jej tvorcovi a jeho epigónom, lebo on to mal okolo seba naozaj iba v takejto konštelácii ako Mečiar, tam nespoluvládol nikto sa to nepáči, ale čo už, demokracia sa predsa len presadila, hoci ako vidieť, tiež iba podmienečne !
Je tu vláda Ivety Radičovej, demokracia zaručená – presne takto sa to skloňuje často a vo viere reálnosti tvrdenia, žiaľ, tak jednoznačné to veru nie je! Nikto nehrá „prvé husle“, to naozaj nie, ale nikto nie je ani „dirigentom“, hoci akurát takýto spoločenský fenomén je pri takom širokom zábere záujmov nevyhnutnou podmienkou! Iveta Radičová je kritizovaná za „slabú ruku“, nevie rozhodovať vo vlastnej réžii, všetko podmieňuje, vo všetkom hľadá lepšie východiská a zázračné riešenia, žiaľ, za chodu a namiesto vodcovstva myšlienok a komplexných úvah u nej vyhráva vyrieknuté slovo. Celá veta, s odpustením, správne je napísať akurát to, že verbálny čin myslenie predbieha! Iveta Radičová tie svoje vety uvedomele nepovie, ona ich spontánne vyhŕkne a potom sa už nedá dobehnúť vôbec nič! Róbertovi Ficovi to bolo jedno, aj Vladimírovi Mečiarovi – ich slovo bolo aj tak základným kameňom všetkého, ale ak má v tejto poslednej vláde naozaj platiť demokracia, tak ako si to všetky koaličné strany sľúbili iba pred chvíľou, keď podpísali dohodu „na život a na smrť a so zárukou pre česť a rozumné riešenia“, tak je to jednoducho chyba.
Čo z toho plynie, to už vidíme všetci, máme možnosť sa dobre zorientovať a čo ako sa to „zahmlieva a vysvetľuje“, pravda je stále dobre viditeľná – umeniu vládnuť sa treba učiť! Nepodceňovať, nepreceňovať, skôr skromnosť dovedie k cieľom – to sú moje odporúčania predovšetkým tým, čo vládnutie majú reálne v popise práce a veru aj tým, čo prídu po nich, lebo doteraz sa skôr odpisuje iba všetko to, čo bolo a vlastne aj je iba zlé! Namiesto sloganu umeniu vládnuť sa treba učiť čestne a s pokorou, ako keby stále rezonovalo to pokrytecké a národu nebezpečné - moc chutí celkom dobre!
