Prepáčte ten archaický výraz, ale formálnosť späť vzatia nesplneného poverenia zostaviť vládu tak, ako ho ako hlavná postava realizoval Robert Fico – mimochodom, v bielom salóniku, menšom, komornejšom a návšteva Ivety Radičovej s Richardom Sulíkom, Jánom Figeľom a Bélom Bugárom u pána prezidenta v salóniku zelenom, väčšom a reprezentačnejšom, sa ani ináč nazvať nedá. Vážnosť udalosti riadená ceremoniálom, všetko predpísané formulkami, postojmi, reakciami a veru aj prevedením tak trošku pripomína divadlo, ale tentoraz naozaj nikto netlieskal!
Prvý akt tejto udalosti som na vlastné oči nevidel, všetko však veľmi živo a s použitím viacerých eufemizmov a zvučných prívlastkov pri mikrofóne národu opísal pán prezident Gašparovič a tak zanietenie pokračoval aj potom, keď vyhlasoval dezignáciu Ivety Radičovej, na odporúčanie strany SDKÚ , podpredsedníčky strany SMER na post predsedu!
Ak mám byť presným kronikárom okamihu, tak v priamom prenose jemne zašumelo, auditórium sme nevideli, ale zelený salónik zrejme nebol nabitý k prasknutiu, no reakciu z imaginárneho sveta som vytušil intuitívne. Prekvapenie, šok, okamžitá asociácia - želanie je otcom myšlienky a som si istý, že kto sa pozeral, ten to prežíval v rovnakom rozpoložení.
Pán prezident sa zasekol, povedal by som, zrozpačitel, potom sa nasilu pousmial, akože prepáčte, stal sa omyl a po chvíli „uhmkania“ sa mu podarilo vysloviť to cez pery ťažko sa derúce SDKÚ! Páni budúci koaličníci, ktorí stáli za Ivetou Radičovou ako sviece sa síce pomrvili, poošívali, ale zachovali sa dôstojne. Žiaden viditeľný protest, zachovali dôstojnosť okamihu a ešte raz všetkým pripomeniem, že sú to všetko strojné postavy, také správne prototypy z histórie, ako „tie jedle“. To píšem akurát takto preto, aby sa lapsus spôsobený prezidentovou prostorekosťou tak trošku zjemnil, lebo celkom iste to nebude patriť k tým pekným spomienkam v jeho prezidentovaní. Ak nič iné, tak ako pripomienka, že lepšie je žiť v realite, než v márnych sníčkoch.
A potom už klasika, poveril Ivetu Radičovú, zablahoželal jej, poprial dobrú vládu celému národu a s podaním ruky sa akt dezignácie realizoval. Iveta Radičová poverenie prijala, pokojne, presne podľa protokolu uviedla, o čo sa vláda bude usilovať a páčilo sa mi, že hoci tá reč celkom iste bola pripravená, vydarila sa jej civilne, prosto a presvedčivo. V porovnaní s prezidentským entreé špičkový výkon.
Potom si ruky s pánom prezidentom podali aj Sulík, Figeľ a Bugár a bolo to! Do 8. júla má tento národ ešte pauzu, ešte bude vládnuť stará vláda, no už sa to pohlo. Na tento deň je zvolané slávnostné zasadnutie novozvoleného parlamentu, očakáva sa abdikácia vlády Roberta Fica a premiérka Iveta Radičová predstaví národu svoj kabinet. Tiež formalita, ale patrím medzi tých, čo budú s napätím očakávať, ako viem hodnotiť kvality ľudí a ako viem tipovať veľkorysosť štyroch politických subjektov, lebo raz darmo, je to celkom iste predovšetkým o najlepšom možnom výbere. Synergia sa ináč dosiahnuť nedá, iba cez kvalitu a veľkorysosť.
Všetko to trvalo chvíľku a bolo tam naozaj všetko. Vážnosť chvíľky, štátnické akty, ceremoniál, skvelý interiér, kabaret i strojená dôstojnosť, ale koniec dobrý, všetko dobré! Nech je to akurát takto na celé štyri roky, presne tak, ako to povedala dezignovaná premiérka Iveta Radičová. Je to historická udalosť, štát v tomto európskom priestore má na svojom čele ženu.
