Moja generácia s takouto dilemou nemala žiadne skúsenosti, práca sa dospelému stala povinnosťou na celý produktívny vek predpísaný hranicou šesťdesiatich rokov a pamätám si, že to bol jeden z mechanizmov policajnej kontroly v občianskom preukaze – pečiatka zamestnávateľa, ktorá to všetko potvrdila! Dnes už občianske preukazy nie sú, hoci sa tie kartičky, kde niet okrem nacionálií vôbec nič zo zotrvačnosti nazývajú rovnako, ale ani niet roboty – to pre naozaj veľa ľudí! Vídavam ich denne, z času na čas aj z obloka domu kde bývam, keď mi sused z bytu dve pochodia podo mnou zakýva, lebo je v partii „čističov sídlisk“, ako sa nezamestnaní so šťastím privyrobiť si takto nazvali sami a predovšetkým tých známych z prízemia, čo si životnú smolu a nespravodlivosť osudu vylosovali od života ako onú povestnú zlú kartu!
Táto úvaha je o ich osudoch, spriatelil som sa najskôr s otcom, s ktorým som sa stretával pri svojich „pochodoch“ smerom na Solivar, kam chodieval aj on, s nádhernou a poslušnou kokeršpanielkou Cindy a celkom iste to bolo akurát jej zásluhou, že sme sa dali do reči. Vtedy žil sám, všetci jeho blízki pracovali v zahraničí a netrvalo vôbec dlho, aby som spoznal jeho každodenné trápenia. Zdravie, ako sa hovorí, nič moc, skôr neposlušné a problémové, invalidný dôchodok veru málo optimistický, domácej práce viac ako dosť, ale samoty a beznádeje aj na rozdávanie! Stal sa mojim pravidelným hosťom, požičiaval si noviny a veru aj knižky, Cindy sa naučila na moje piškóty a ako to už býva, z ničoho nič ma jeho životné osudy celkom opantali. Viete si to vôbec čo len predstaviť, koľko je v tom neistoty, aké odriekanie, aké neskutočné obavy vlastne o všetko, čo má povinnosť „utekať ako podľa cestovného poriadku“ a to naozaj trojmo, lebo manželka v Nemecku, syn v Holandsku a dcéra so zaťom v Čechách, kontakty cez skype dohodnuté v presnom itinerári hodín i dní v týždni a k tomu všetkému starosti predovšetkým so životnou postaťou!?
Potreba zaplatiť spoločné inkaso za nájom, energie a telefón i televíziu, potravu pre Cindy a napokon aj seba a ak sa dalo, tak ukojiť aj svoju jedinú vášeň, staviť si zopár centov či nebodaj eur, ak uveril svojmu šťastiu i znalostiam tabuliek na voľajaký športový výsledok a ak sa nedalo, lebo peňaženka bola prázdna, potom sa mi prišiel vyžalovať, že mohol zbohatnúť! Keby ten tiket mohol podať, mal by 17 eur, čo by bol sedemnásťnásobok vkladu, ale takto má iba oči pre plač!
Nuž smola, tento druh zábavy a vzrušenia je mi cudzí, usiloval som sa ho upokojiť, motivovať a zamerať iným smerom, ale rýchlo som pochopil, že je to márnosť a zbytočnosť. Tak naozaj tomu pokušeniu odolával, tipoval naozaj iba vtedy, ak si voľačo spoľahlivo ušetril, čo v jeho prípade znamenalo voľačo si odoprieť a ak neuspel, potom si „zatipoval iba akože“ a alebo sa tešil, že ušetril, no podľa neho častejšie banoval, lebo „vyhrával“! Tá hra o chvíľu prerástla do solídneho rozmeru predovšetkým vo výške stávok a výhier, lebo z utorkovej ponuky svojho denníka som mu dával prílohu NIKÉ a ešte len potom to bola naozajstná hra! Svoju vášeň dokázal kontrolovať i zvládať, celkom iste je profesionálne zdatný hráč, ale predstavte si, bez ilúzií o svojej dokonalosti. Už vie, že vo svete veľkej hry by bol stratovým hráčom a naozajstný hazard udržuje iba v tých občasných centových produkciách.
Takže tak, ale voľakedy na jar minulého roka prišla domov manželka, stratila prácu a všetko sa zmenilo. Na Cindy i domácnosť boli dvaja, ale čo sa dá robiť, aj strava sa stala väčšou investíciou, žena má vyššie nároky na viaceré životné potreby a kamarát sa po prvý raz nášho priateľstva celkom „vykoľajil“. Ináč som to nevedel pomenovať, bol neuveriteľne labilný, depresívny a potom mi jeho manželka prezradila, že presne to je jeho najväčší životný problém. Hospitalizácia bola nevyhnutná, našťastie ani nie voľajaká dlhá a bol som rád, ako mu moje návštevy pomáhali. To viete, noviny a tá príloha, jeden trhací blok a aj pero s reklamou NIKÉ a keď sa vrátil domov prišiel mi prezradiť, že futbalové mužstvá v Európe i vo svete by mu zarobiť nedali takmer nič a akceptoval veru aj moje zapáranie, že možné je veru aj to, že nie je taký odborník, za akého sa považuje!
Cez Vianoce sa rodina stretla pri jednom stole a už sa vedelo, že mama robotu pozháňať nevie – okrem zopár brigádnických hodín nič viac a v priebehu marca už budú bez nej aj deti! Ani zahraničný trh s robotou nie je nafukovací a verte mi, ani na Silvestra tam nebolo veselo. A neskôr až smutno, okrem kamaráta občas na kus reči prišli aj ostatní, či všetci, už som im dodával aj občasnú prílohu novín s pracovnou ponukou, alebo sprostredkoval kontakty, no ten trh s pracovnými ponukami je v tomto regióne viac ako nedostatočný. Nádej mať robotu pre syna dostala najskôr podobu dočasnej brigády a vraj sa zmení akurát teraz, v lete na voľačo s istotou zmluvy, ale dievčence v tejto rodine mali až doteraz smolu, až do júna!
Kamarátovej manželke poprialo šťastie, voľačo z ponuky jej profesie prišlo ako dobrá novina z okolia Prahy a hoci to nemalo celkom presné kontúry, teda obsah povinností a predovšetkým mzda a popis sociálneho zázemia zmluvy mi pripadali ako dobrodružstvo bez istôt, no bolo rozhodnuté! Je nás tu veľa, režijné náklady spoločného žitia už nezvládame a pani sa rozhodla! Vycestovala, je v skúšobnej dobe, vraj to nie je vôbec dobrodružné, skôr začína byť optimistická, ale nebude kričať hop, aby sa to nepokazilo!
A tak je teraz kamarát doma sám, teda nie celkom, lebo Cindy je trvalým spolubývajúcim, syn občasným, tá brigáda samozrejme nie je doma a keďže sa zať ako strojársky špecialista medzitým zamestnal, to viete, v zahraničí, tu roboty veru niet, takže pokiaľ tam nenájde miesto aj pre manželku, bude mu tá domácim pánom. Ak si však myslíte, že je to dobrá konštelácia pre všedný či sviatočný deň, mýlite sa. Všetko je síce presne naplánované, prechádzky s Cindy a venčenie iba na chvíľku v okolí domu presne tak, ako nakupovanie, varenie, upratovanie a nuda, čo by sa mala podobať zábave sa zmení iba vtedy, ak sa ozve dcére zať a obom mama, ale tá šetrí, takže to je iba občas a pred víkendom som s hrôzou zistil, že kamarát to nezvláda.
Smútok prerástol do apatie, takmer nevychádza z domu, dcéra má opraty domácnosti v rukách naozaj ako veľký šéf a keď som sa spýtal, ako je spokojná s tatinom, dostal som odpoveď, že to zasa na neho lezie! Ponúkol som sa, že pomôžem, ak by sa dalo, ale vraj keď už nehrá ani tie svoje futbalové stávky, nad ktorými vie presedieť väčšinu dňa a iba leží, ba ani televízor nepozerá, čo nevidieť príde čas, keď sa z vlastnej vôle a rozhodnutia dá hospitalizovať. Ale to už vraj viem, takže po takých troch týždňoch či mesiaci to bude zasa v norme, len aby to nekolidovalo s jej robotou, lebo to naozaj neviete presne, kedy to šťastie konečne príde! To viete, Cindy?! Ale babka už sľúbila, že si ju vezme, ak by to vyšlo takto a tatina v nemocnici navštívite, pravda!?
Všetko s obsahom a úmyslom pomáhať je mi viac ako rozkazom a verte mi, usilujem sa dovidieť do tej problematiky nezamestnanosti zo všetkých síl. Rozumiem túžbe ľudí realizovať sa za každú cenu, mať odbornosť, vedomosť a príležitosť býva rozkazom pobrať sa za prácou vari aj na kraj sveta, ale ak je to na úkor vzťahov, rodinných väzieb a zodpovednosti, no neviem, jednoznačne sa rozhodnúť nedokážem!
Som odolný a ešte stále mocný muž, aktívny, dôsledný a predvídavý, empatický ba ešte stále aj vynaliezavý, nikdy sa nenudím a ani nezaháľam, ale tá beznádej, v akej je teraz sused a kamarát ako realitu absorbovať nedokážem rovnako tak, ako neviem pomáhať. Bezmocnosť dostihla aj mňa, cítim, že je to viac ako smutné, aj keď je to nešťastie iných a tak sa pýtam, ponúka nám takáto realita dobré životné pokračovania? Je správne takéto bytie ľudí spojených láskou a osudom, ak ich práca síce poteší, ale na druhej strane znamená koniec vzájomnosti a beznádej osamotenia?! Aby to neznelo ako rúhanie, ale ktohovie, či v takomto prípade a takáto robota za to všetko trápenie stoja!
