Ak sa ten kúsok našej, zatiaľ naozaj kratučkej éry samostatnosti, akurát z pohľadu hľadania osobnosti hodnej byť „prvým Slovákom“ pokúsite spravodlivo preskúmať a pochopiť zistíte, že to bola naozaj neuveriteľne zložitá povinnosť. Ten premiérové pokus pripadol iba na hľadanie osobnosti prezidenta v parlamente, muselo o tom rozhodnúť 150 poslancov a nebojím sa priznať, že ma to „divadielko amatérskych aktérov“ sklamalo. Prezidentom sa stal pre národ málo známy a v mnohom celkom všedný občan Michal Kováč a do hľadáčika občianskeho interesu sa dostal až vo chvíli, keď ho režiséri a aktéri jeho zvolenia začali deptať a ničiť na mnoho spôsobov poníženia a zneváženia osobnosti. Kriminalizácia jeho osoby i rodiny sa cez politiku vtedy všemocnej strany HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom stala dodnes obrovskou hanbou nášho systému správy štátu a tento zlý začiatok ako keby predznamenal budúcnosť – voliť si prezidenta nebude pre Slovensko jednoduchá povinnosť!
Už prvá priama voľba novej hlavy štátu bola svojim spôsobom dramatická, dvojkolová, spojená so súperením názorovo naozaj rozdielnych kandidátov, sprevádzaná kampaňou nielen nekorektnou, ale veru aj nedôstojnou a priniesla víťazstvo bývalého komunistu a funkcionára s prívlastkom mnohostranne použiteľný – Rudolfa Schustera. Bol typickým produktom rýchlej potreby zmeniť priority v osobnom i profesionálnom živote, zvládol „prerod“ svojej osobnosti z presvedčeného komunistu na demokrata až po založenie Strany občianskeho porozumenia, čo ho priviedlo až do výkonu prezidentskej funkcie. Bol a vlastne ešte stále aj je schopným organizátorom vlastnej kariéry, ale lásku národa si vôbec nezískal. Keď ho v roku 2004 vo funkcii vymenil ďalší „muzikant“, bolo to ako keby príbeh na pokračovanie. Rudolf Schuster sa rád a naozaj kedykoľvek prezentoval spevom klasickej tanečnej a zábavnej produkcie, kým Ivan Gašparovič je ľudovým hráčom na fujaru a práve preto ten prívlastok, nezmenilo sa vlastne vôbec nič!
Ba predsa len, kým Rudolf Schuster si na všetko vystačil sám – tým myslím povinnosti i zábavu a veru aj prezentáciu osobných daností a mnohostranného talentu, Ivan Gašparovič sa stal tímovým hráčom „bez dresu“, v politickej strane SMER! Takéto zaradenia sa do zostavy, čo už po dva razy zasadla na bak kočiša tejto republiky sa mu osvedčilo, všetky starosti a problémy riešil kolektívne, presne tak, ako privykol už od čias svojho vstupu medzi komunistov a po novembri 1989 v HZDS s Mečiarom, lenže tentoraz s Róbertom Ficom a ako vidieť, svojich desať rokov prezidentovania sa dožije celkom v pohode.
No, vlastne s občasnými nedostatkami, čo prišli na svet v podobe nerozvážnosti, občas nevychovanosti a veru aj politickej negramotnosti a tak sa ani on nedočká tej cti, aby bol na voľajakej stene slávy, čo svojim prvým občanom Slovensko ako krajina ešte stále len pripravuje. Budeme si ho však pamätať celkom spoľahlivo, lebo miloval šport, rýchle autá prednostne, poľovačku možno ešte viac, aj keď pre túto svoju záľubu zabúdal na zásadu hovoriť iba pravdu a nikdy neklamať a bol prezidentom, čo ako to nebolo korektné, s tajným členstvom v politickej strane! Pochopiteľne tej najmocnejšej a jedine správnej, lebo Smer je dobrým pokračovateľom tej filozofie, čo ho do života v dospelosti celkom spoľahlivo priviedla.
To je rešerš spomienkových údajov a teraz teda realita! Budúcnosť je predurčená viac ako predpisovo – je tu priestor na funkciu prezidenta kandidovať podľa predpísaných pravidiel a tie sú jednoznačne spravodlivé. Stačí mať ambíciu prihlásiť sa, ak sa nájde odvaha v tom súboji o voličskú priazeň uspieť a predpokladom je získať podporu relevantnej politickej strany, alebo predpísaný počet hlasov občanov na podpisových hárkoch kandidatúry. Jednoduchá a celkom akceptovateľná metóda potvrdenia schopností byť vhodnou osobnosťou na prezidentskom stolci, aby to nebolo iba niečo celkom osobné a nekritické, ale zatiaľ je to všetko v rovine klebiet a babských rečí, s jedinou výnimkou. Andrej Kiska, meno spojené s prácou spoločenstva Dobrý anjel, presnejšie, jeho zakladateľ a humanista, čo pomoci odkázaných a chorých detí venoval nielen čas, sily, ale veru aj vlastný majetok, svoje ambície pracovať pre potreby celého národa premenil akurát do takejto iniciatívy. Vzdal sa všetkých podnikateľských aktivít, rovnako tak prestal viesť organizáciu Dobrý anjel a akurát takto jednoznačne charakterizoval snahu dať všetky svoje sily svojmu novému životnému poslaniu. Byť občianskym prezidentským kandidátom bez akýchkoľvek výhod či protekcie, iba s ambíciou byť výkonným, úspešným, nezávislým a Slovensku i jeho občanom prospešným prezidentom a keďže je až doteraz iba jediným takto odvážnym, treba mu veriť! Nie je politikom, celkom iste sa však v problematike riadenia a správy spoločností a ľudí v nich vyzná a je úspešný, lebo to sa z jeho úspešného života a výsledkov dá spoznať bez pochybností a ako sa hovorí, všetko rozhodujúce poznanie jeho možných úspechov nám prinesie čas!
Tá druhá strana pripravovanej prezidentskej kampane je zatiaľ ako keby utajená, alebo zatiaľ neoficiálna, hoci ambície jednotlivých osobností už evidujeme a začínajú hľadať svoje možnosti. Radoslav Procházka si svoje organizačné rozdielnosti vo verejnoprospešnej práci v materskej politickej strane KDH nedokázal vyriešiť jednoduchšie a tak z nej viac ako preukazne presvedčivo odišiel s ambíciou, byť občianskym prezidentským kandidátom. Hovorí o tom bez potreby svoje sny stať sa prvým občanom krajiny utajovať, naopak, už vie, ako by takúto povinnosť realizoval v širokom spektre povinností a hoci je celkom mimoriadnou, uznávanou a v politickej práci i v právnickej profesii naslovovzatým expertom, je ešte nezrelou a málo verejnosťou akceptovanou osobnosťou, takže tentoraz to nie je reálny sníček.
Ešte zvláštnejšie však vyzerá ako prezidentský kandidát Iveta Radičová, dáma slovenskej politiky a verejného života, čo takýmto ohňom boja o voliča už prešla v roku 2004, keď ju v druhom kole tesne predstihol dnešný prezident Gašparovič. Jej osobné ambície stať sa prezidentom sú však nulové, hoci interes SDKÚ – DS, aby prijala ich stranícku nomináciu je preukazne jednoznačný, napriek jej odmietaniu, no teraz sa tu objavila celkom nová a naozaj prekvapujúca iniciatíva. Kuloárové reči zaznamenali reakcie Milana Kňažka, tribúna novembrových námestí a politika, čo dokázal vzdorovať Mečiarovi a už dlho nie je aktívny, že ak by ho Slovensko naozaj potrebovalo, je ochotný sa do reality politického boja vrátiť a v tej chvíli už tu začala kolovať zaručená správa, že akurát on by bol pre Daniela Lipšica a jeho NOVU to najlepšie možné riešenie!
Reakcia Lipšica bola jednoznačná nie je to pravda – ak je na politickej scéne niekto, kto má šancu stať sa dobrým prezidentom tak je to Iveta Radičová a v prizme tohto výroku je nad slnko jasnejšie, ako sa bude vyvíjať obsah rozhovorov celej pravice a Ľudovej platformy zvlášť, pri hľadaní spoločného prezidentského kandidáta! V hre je ešte stále Ján Čarnogurský, Peter Šťastný a ešte interesantnejšie je to v prostredí vládnuceho Smeru. Všetko sa tají, o všetkom sa skôr iba šepká a fabuluje a akosi najtajnejšie sa „neprezentuje“ premiér Róbert Fico! Vraj až na jeseň, lebo teraz je veľa inej práce a dá sa predpokladať, že to všetko Slovenskom očakávané akurát potom vybuchne ako voľajaká časovaná bomba! Už bude po voľbách do regiónov, už budeme vedieť, ako je na tom naša krajina ajpodľa očakávaní EÚ, už budeme poznať viac ako presne, či nám konsolidácia podľa strany Smer pomohla, alebo nás posunula bližšie k priepasti neúspešnej európskej ekonomiky a presne v tej chvíli sa osoba prezidentského kandidáta stane tým najdôležitejším možným predikátom občianskych preferencií.
Za seba iba toľko, bude to naozaj otázka nášho smerovania do budúcnosti, o všetkom rozhodne zodpovednosť voličov a presne preto som toto zamyslenie sa verejnosti ponúkol. Čo je menej a čo je viac, to poznáme z praktického života všetci spoľahlivo, ako je žiť lepšie než horšie nás naučila naša história a skúsenosti ľudstva ešte presvedčivejšie, takže ako sa hovorí, stačí vziať iba rozum do hrsti a správať sa zodpovedne. Voľakedy sa vravievalo, tak nám Pán Boh pomáhaj a vlastne to nebude na škodu zaželať si to aj teraz.
