Všetci sme produktmi voľajakého vzdelávacieho systému, každý z nás naozaj o tom vie svoje a keby ste si mysleli, že teraz, akože už poučení, zmúdrení, budeme mať iba bezchybný systém vzdelávania v celom rozsahu a predovšetkým obsahu, dočkáte sa najhoršieho možného sklamania. Od roku 1989, keď sme sa viac ako opatrne a s obrovskými problémami vydali na cestu „zmŕtvychvstania slovenského školstva“ to prebiehalo naozaj klasicky predvídateľne. To hurá, s ideológiou komunizmu je amen a budeme nezávislým systémom, odborne a profesionálne nezávislým, dotovaným z rozpočtu krajiny podľa zásluh a potrieb, lebo iba progres vzdelávania znamená napredovanie národa – to nám vydržalo naozaj iba do času, lebo celkom rýchlo sa zriaďovateľské povinnosti rezortu a zodpovednosť za prevádzku celého vzdelávacieho systému administratívne presunula na samosprávy a regionálnu správu, prednostne v sfére spravovania financií a už aj sa krivka znázorňujúca pokrok zmenila na pád do sféry problémov.
Tí čo to budú čítať to poznajú, to je ten „iný spôsob správy vecí verejných“, s ktorým sa nikomu zo zodpovedných vraj nedalo nič robiť, ale predsa len, kým osobnú zodpovednosť za peniaze v systéme vedel na seba vziať ešte napríklad Pišút, už na sklonku roka 1994 až dodnes nikto a všetci ministri iba krčili chrbát a hanbili sa! Keď som sa na to pýtal v čase trvania kabinetu Ivety Radičovej jej ministra školstva, ako je vôbec možné, aby samospráva a regióny rozhodovali o školských financiách zo štátneho rozpočtu, čo je bohuprisahám najpresnejšie možné adresné určenie s ochranou, hanbil sa, ale tiež nič neurobil! Čo už, to je ten súčasný systém, prvé slovo má samospráva, napriek skutočnosti, že je to v prevedení cap sa stal záhradníkom!
To však nie je – teda dúfam a predpokladám, žiadne tajomstvo, to už vedia všetci v tejto spoločnosti, predovšetkým tí, čo majú deti v tom vzdelávacom systéme a tí veru vedia aj to, že ešte nikdy neboli svedkami a účastníkmi toľkých premien, inovácií, zvratov, karambolov a s prepáčením priamo galiby ako teraz, keď školstvu ako systému šéfuje Dušan Čaplovič. Iba chvíľku, presnejšie iba jeden rok, ale už je symbolom permanentných Jóbových zvestí, stal sa hlavným aktérom čiernej kroniky vzdelávania národa a tak akosi si vyslúžil klasifikáciu, čo mu teraz verejne udeľujem! Stal sa zdrojom všetkého negatívneho, čo sústava vzdelávania u nás zasiahla a keďže je to priveľmi širokospektrálne, celkom nevyspytateľné a Slovensku globálne škodiace, treba to špecifikovať a klasifikovať jednoznačne! Čaplovičov syndróm, to je môj návrh a verte mi, oproti tomu je všetok ten krik o takej či onakej chrípke iba neškodná výstraha, lebo pri tomto víruse neviete dňa a ani hodiny, kedy si na nás nevymyslí voľačo celkom nové, prekvapujúce a absolútne nečakané, jednoznačne však nebezpečné až ku katastrofe a k občianskym nepokojom.
Slovensko vie, predovšetkým rodičia, riaditelia škôl rovnako tak, celkom iste aj samospráva a o vedení rezortu ani nehovorím, čo všetko u nás spôsobuje nepomer vo vývoji demografie u nás v kontexte s dedičstvom siete škôl, čo všetko sa u nás muselo riešiť v takmer „vojnovej vrave zainteresovaných“ a keď už by sa dalo predpokladať, že z najhoršieho sme sa už dostali, syndróm Čaplovič to extra útokom do vznikajúcej imunity celkom zvrátil! Aby ste mi rozumeli presne a správne, je to voľačo absolútne nečakané, s ničím známym a overeným neporovnateľné, obchádza to vari všetky múdrosti, čo má riadenie rezortu k dispozícii a znie – nech deti chodia do školy tam, kde bývajú!
Pamätám si tie časy, lebo tento predpis tu naozaj už úradoval v dobách prudkého rastu natality a budovania sídlisk s komplexnou racionalizáciou ich výbavy a vtedy to bola viacmenej nevyhnutnosť a zároveň aj márnosť! Nové sídliská, paneláky plné mladých rodín a ešte bohatšie na dietky, ergo budúcich školáčikov si vyžadovali budovanie dostatočnej školskej siete, čo teraz z hojnosti objektov znamená problém! A minister Čaplovič v tom chce urobiť poriadok podľa vlastnej logiky a ak si to preberiete so známou realitou, bola by to zákonite katastrofa! Nielen v tom, že staré sídliská už nemajú žiadne školopovinné dietky, čo je zveličená poučka sociológie spoločnosti, školy v centrách miest v historickej zástavbe by nemohli otvoriť vlastne ani len jedinú triedu, lebo obyvateľské štatistiky to dokazujú od Košíc po Bratislavu, ale veru aj pre oprávnený nárok rodiča, vybrať si adresu školy kam bude chodiť jeho dieťa bez obmedzenia, lebo je to občianske, celkom nezadateľné právo!
Priestory školy, jej personálne obsadenie, vzdelávací systém a svetonázor čo škola preferuje, program, história a výsledky ktorými sa vie prezentovať a spravodlivo, presne takto sme to dospeláci v svojej vlastnej zodpovednosti za svoje deti robili všetci! Je to prirodzené, je to slobodný výber a rozhodovanie a neviem si absolútne predstaviť voľačo také nepredstaviteľné, že v slobodnej spoločnosti sa nápad, myšlienka, či osobný diktát kohokoľvek môže stať všeobecne platným rozhodnutím pre celý národ! To je naozaj celkom nepredstaviteľné a to celkom iste ešte viac so spomienkou na minulosť, keď to svojmu národu diktoval komunizmus, lebo s prepáčením, slobodná voľba rozhodnutí je v našej ústave voľačím absolútne nespochybniteľným! A aby bolo jasné, pán minister Čaplovič by to mal nielen vedieť, ale sa tým aj riadiť!
