Rúham sa, viem, ako kresťanovi je mi takáto pochybnosť hriechom, ale čo už, ľudia naozaj nie sú dokonalými bytosťami a vždy znova a znova nám presne takéto zrady a pokušenia reálny život ktorý žijeme nielen ponúka, ale priamo vnucuje, nedá sa z toho utekať či vyhýbať sa mu, kdeže, to nás jednoducho vlečie ako prúd dravej rieky a jediným prejavom nášho odporu sa potom stane to viac či menej viditeľné akože samostatné plávanie, o trošku viac zmena smeru plávania a všetko „to striekanie vody okolo seba“, lebo raz darmo, aj to je vlastnosť človeka.
Už viac ako rok je mojou dilemou v tomto ohľade verejná prezentácia členov politickej strany SaS na verejnosti a predovšetkým v parlamente, lebo ich rozhodnutia spôsobili tomuto národu jednoducho povedané, poriadnu traumu. V tej chvíli, keď sa rozhodli, že ich stranícky klub v parlamente bude hlasovať proti rozhodnutiam byť nápomocnými veciam EÚ síce vedeli, že je to ortieľ smrti nad vládou Ivety Radičovej, v ktorej sedeli aj ich nominanti, ale s odpustením, tá sprostosť pomýlenej pýchy, akože neobíditeľných morálnych zásad spôsobila, že ten katastrofálny skutok vykonali! Tie konce poznáte všetci, zánik štatútu vládnutia akože z vlastnej vôle, mimoriadne voľby a odvtedy už viac ako rok iba spoločné trápenie národa pod kuratelou jednofarebnej vlády strany SMER.
Byť spravodlivým je aj v tejto situácii povinnosť a tak dodávam, že v tomto ohľade je takéto konštatovanie viacerými spochybňované, aspoň tými, čo vykonávajú reálnu moc v štáte s kreditom volebných víťazov, ale nič sa nedá robiť, dnes už naozaj žiadna správa vecí verejných nemôže jestvovať ako nespochybniteľný diktát a tak treba hovoriť i vyznávať iba pravdu! A teraz pozor, to všetko v našej realite dôležité a tak ako som napísal problematické ba boľavé, má na svedomí tá „jedenástka v dresoch SaS“, tá hŕstka „spravodlivejších a mravnejších“, čo vlastnej vláde „podložili nohu, spôsobili jej pád a odchod z javiska dejín priamo do horkého zabudnutia“ a tak ako už viackrát predtým sa pýtam, dá sa im to zabudnúť?
Nuž za seba celkom jednoznačne – nedá!!! Ba tak trošku s dešpektom konštatujem, že ich voliči už to dokázali mnohokrát, vlastne pri každom prieskume verejnej mienky sa dozvedia, že stratili dôveru spred volieb v roku 2010, keď vtrhli na politickú scénu ako liberálny prvok s optimizmom a vraj s čistým štítom a naviac, ani potom, keď politike na Slovensku nasadili smrtiaci chvat nenašli v sebe odvahu a toľko rozumu, zdravého úsudku a cti, aby jeho autorstvo podrobili kritike a ospravedlnili sa!
Iba nedávno sa v členskej základni strany SaS, predsa len o niečom zapochybovalo, mal to byť spor o vedení strany, o konkurencii na predsednícky post a kto sa snažil uhádnuť, čo je za tým, čo je príčinou konkurenčných ambícií, presne tento najzásadnejší motív by ste tam nenašli! Nepadlo o tom ani jediné slovko, žiadna zmienka, ba hlavní súperi Sulík a Kollár zachovávali dekór nezainteresovanosti aj napriek tomu, že to bolo až smiešne a podľa takejto mustry sa až do piatka 12. apríla správala celá členská základňa! Bez výnimky, hoci Sulík a Poliačik sa prezentovali ako spoločenská sila evokujúca zmeny vo vedení školského rezortu a Krajcer vykročil na bojovné pole proti ministrovi kultúry, o tom jednom jedinom smrteľnom hriechu nehovoril nikto! SaS sa rozpadá, padli výzvy k odchodu tých, čo nie sú s novozvoleným predsedom Sulíkom a je viac ako isté, že to je koniec takejto naozaj insitnej politiky, ale o tom smrteľnom hriechu, čo je celkom iste príčinou aj tej vnútornej hniloby rozpadu, nepadlo naozaj ani jediné slovko.
Ľady mlčania prelomil exminister Radičovej vlády Miškov, človek z vedenia SaS, vlastne prvý, znovuzvoleným predsedom Sulíkom odvolaný podpredseda, čo našiel podľa mňa odvahu urobiť verejnú spoveď. Chcel by som sa ospravedlniť najmä tým, ktorí ma krúžkovali a to zaznelo ako dovetok za tým hlavným doznaním hriechu! Ospravedlňujem sa všetkým voličom za to, že SaS bola spoluzodpovedná za pád vlády. Presne tieto slová povedal redaktorom denníka SME s plnou vážnosťou a naviac, tak akosi emotívne to doplnil o vyznanie –vysloviť nedôveru Radičovej vláde bola chyba! Povedal som vtedy Sulíkovi, že keby som sedel v parlamente bol by som hlasoval ináč, ale...
Nuž presne toto už mi naozaj nevonia, lebo vysvetlenie, že pochybnosti mali už vtedy minimálne Kollár a predovšetkým Krajcer, ale v SaS je vždy všetko iba spoločným rozhodovaním a jednotným postojom a tak sa veci udiali v tejto katastrofálnej podobe, je ospravedlňovaním neodpustiteľného, ale aj tak, slová Miškova sú celkom iste aj s takýmto odstupom lepšie a čestnejšie, než zotrvávajúce mlčanie všetkých ostatných jeho spolustraníkov.
Ak by ste z týchto slov vydedukovali, že sa snažím hľadať riešenie tej večnej dilemy, či sa dá odpustiť hriech, presnejšie takýto naozaj smrteľný tak vedzte, že nedá, lebo čo sa stalo, to už sa naozaj neodstane, ale jedinou možnosťou svoje chyby a omyly naprávať je pokánie a pokora spojená s čestným úsilím prospieť akurát tomu, čo hriech zničil! Je to všetko v réžii vinníkov a ako vidíte, je ich smiešne máličko, ale som si viac ako istý, že napriek tomu sa takýto impulz môže stať začiatkom voľačoho celkom nového.
Sme svedkami až neskutočne zvláštnej situácie v našom živote, ľavicová politika strany SMER, v tej podobe bigotného „jednofarebného vládnutia“ vyvoláva čím ďalej tým väčšiu nespokojnosť občanov a predsa len voči niet jednotného odporu – opozícia sa nedokáže zjednotiť, nevie nájsť spoločnú reč, hoci ciele sú už dávno jednotné a svedčí o tom predovšetkým pnutie v jednotlivých politických stranách. Procházka, Lipšic z KDH a predovšetkým Lucia Žitňanská z SDKÚ sú toho najlepším dôkazom a mojim presvedčením je potreba spôsobiť zázrak vzniku celkom novej podoby pravice! Nie ako novej strany, to naozaj netreba a v tom je mi blízka snaha Lucie Žitňanskej, lebo voľačo na spôsob nového a celkom korektného i jednotného už tu bolo a bolo to celkom úspešné! Viete si spomenúť? Ak áno, potom stačí aj voľačo také chimérické, ako napríklad splynutie duší a myslí so spoločným sníčkom všetkých účastníkov mať spoločný cieľ, či ciele a bude to výhra! Napríklad v župných voľbách, potom v prezidentských a samozrejme v tých, čo budú mať meno parlamentné a potom už nebude treba o ničom snívať, potom už to bude realita.
Veru tak, kiež by sa tak stalo a bolo by viac ako skvelé, keby sa spoločnosť k takémuto optimistickému cieľu dopracovala cez hriech, cez poučenie z jeho dôsledkov a potom veru aj z prejavenej ľútosti, lebo nič nie je také preukazné, ako zmŕtvychvstanie z popola zabudnutia!
