Hlavnú vec však v tejto štatistike predstavuje onen desiaty novoročný prejav, dobrovoľne sa priznávam, že som si ich nepozeral v priamom prenose, poväčšinou na „nete“ či potom čítal v printových médiách, lebo naozaj nič sa nedalo zmeškať, no tentoraz som urobil výnimku! To viete, rozlúčka v definitívnej podobe, je to koniec koncov osoba v mojom veku a celkom dobre viem, ako sa staršie persóny vedia rozcitlivieť, ak ide o voľačo s prívlastkom a názvom, konečná, vystupovať, no Ivan Gašparovič, prezident takpovediac ešte do leta, to zvládol oveľa lepšie ako tých desať rokov výkonu funkcie a veru aj ako obsah toho rozlúčkového prejavu, ktorý ktohovie, či si písal sám!? Bolo v tom citové pohnutie, to viete, za dobrotou života všeobecne sa nostalgia a žiaľ prejavia neistým dýchaním, poryvom citov a možno aj vlahou v očiach, ale náš, doteraz pán prezident, sa s tým pokonal dôstojne.
Spomenul si iba na to, na čo chcel, za čo nemusel mať výčitky svedomia či priamo hanbu, lebo aj takého vyprodukoval za tých desať rokov viac ako dosť, no ak to vynechal z tej rozlúčky on, nebude na škodu mu to pripomenúť. Viete, mal by napísať pamäti, patrí sa to, jeho predchodcovia Kováč a Schuster to síce urobili svojsky, ale celkom na seba zabudnúť nedali a keďže on sám už svoje miesto v dejinách mal, aj za ich prezidentovania, ba nezastupiteľné, nesmie nič zanedbať!
Nechcem byť detailista, tie vrcholy svojej kariéry šéfa parlamentu, keď ešte fungoval ako „pravá ruka vodcu HZDS a premiéra vlády Mečiara“ a bol povolaný na kus reči k tomu „starému ujovi“, ako dobromyseľné dejiny „pomenovali“ jeho stretnutie s vtedajším prezidentom Michalom Kováčom už pripomínať nebudem, ale naozaj sa nedá mlčať pri spomienke na jeho slávne vykročenie do sféry prezidentských právomocí. Ak si dobre pamätáte, už si na ten čas dávnej podriadenosti Mečiarovi a komunistom vôbec nepamätal, veď mal svoju vlastnú stranu, ba vraj možno tiež aj „demokratickú“, ale nič sa nedá robiť, vtedy chcel byť spravodlivým prezidentom nás všetkých.
Iba do času, ako sa hovorí, lebo prvú vládu strany Smer privítal s nadšením a prehlásením, že sa aj tak cíti byť jej vzorovým členom a nič na tom nezmenil vlastne dodnes, ba krátka nepriazeň osudu, keď musel akceptovať vládu Ivety Radičovej mu dopriala prezentovať sa viac ako jej svojskému neprajníkovi a pochybovačovi. Ba nechuť k tejto dáme a k tomu, čo jej osoba prezentovala „najskvelejšie“ predviedol v útrobách Zimného štadióna Ondreja Nepelu, keď ju pri odchode z hokeja pri výťahu odstrčil s komentárom – nezavadzajte tu a ospravedlnením sa mu stalo vysvetlenie ex post – no čo, veď to bol fór!
No potom už mu prialo iba šťastie, Radičovej vláda padla, tá povinnosť ohlásiť jej koniec a definovať jej dočasné právomoci až do mimoriadnych volieb mu priniesla pohodu a víťazstvo Smeru, vymenovanie druhej Ficovej vlády, už iba jednofarebnej, teda presne takej, o akej celkom iste neprestal snívať, hoci o voľačom takom sa nikdy neodhodlal hovoriť nahlas, ho aj tak teší nadlimitne. Ale pozor, v tom svojom poslednom príhovore Slovensku to viac ako prekvapujúco špecifikoval – použil na to celkom presnú klasifikáciu! Trápi ho polarizácia slovenskej spoločnosti a aby ste si to nevysvetlili voľajako ináč, ako sa to stáva mne a viacerým iným, predovšetkým z tej mlčiacej väčšiny, všetko priviedol k dokonalosti.
Lebo pozor, kým pre tých, čo nepremýšľajú o polarizácii Slovenska v politickom rozmere, teda na tých, čo majú zvrchovanú moc v parlamente, vo vláde a vo všetkých sférach správy štátu v kontexte s bezmocným zvyškom národa je jeho rozdelenie také voľajaké hodnotové. Pomenoval to v tom prejave celkom presne – nezamestnanosť, bezdomovci, slabé vzdelávanie veľkej časti našej spoločnosti s malými príjmami a nedostatočným sociálnym zázemím a všeobecne, slabé možnosti sociálneho prostredia vôbec.
Trošku prekvapujúca pasáž, predovšetkým v kontexte s tým, ako ho marec 2012 a čas plynúci až dodnes nadchol, koľko úspechov druhá vláda Smeru, tentoraz už iba vo vlastnej réžii dosiahla, ale rýchlo nám všetky možné či vznikajúce nedorozumenia vysvetlil! V roku 2014 tu budú prezidentské voľby, voľby europoslancov a veru aj komunálne a on nám k týmto príležitostiam ponúka spoľahlivú radu. Je skvelé, že máme demokraciu, možno je ešte lepšie, ak v národe vládne kritický duch, ani kritika politikov nie je voľačo odsúdeniahodné, ale zlé je to, že to u nás preháňame! Vraj sebabičovaním, všetko vidíme horšie ako je to v skutočnosti a podal národu pomocnú ruku dobrej rady.
Demokratické možnosti platné v našej spoločnosti treba dôsledne využívať, účasť vo voľbách býva slabá a nesmieme dopustiť, aby za nás hlasovala a rozhodovala mlčiaca väčšina! Predstavte si, naozaj neváhal veci pomenovať akurát takto a v súvislosti s tým diktátorským režimom platným od marca 2012, čo tak vychvaľoval naozaj na viac spôsobov, to nevyznievalo seriózne, čo poviete?
A potom nám všetkým ešte aj zalichotil, vraj sme mu ako národ pomáhali, keď mu bolo ťažko. Ako vraj predovšetkým vtedy, keď padla vláda Ivety Radičovej a bolo mi jasné, že tie udalosti v jeho mysli splynuli celkom iste s tým befelom Róberta Fica, že než bude vládnuť on, tí chudáci smú iba svietiť a kúriť a nič sa nedá robiť, s prázdnymi rukami a bez možností rozhodovať to bolo vari aj jeho trápenie. Ale koniec dobrý, všetko dobré, finálny vinš bol vraj starootcovský – vinšuje nám veľa Božieho požehnania.
Nič mocnejšie už neprišlo, bolo to naozaj posledné slovo slovenskému národu od prezidenta na odchode Ivana Gašparoviča a ako som už skonštatoval, chvalabohu! V priebehu tých desiatich rokov prezidentovania sa mu darilo aj horšie, v mnohých ohľadoch sú to naozaj pamätné zlyhania, ale veľkorysosť národa býva k pamätníkom, čím myslím jednoznačne fyzický vek uznanlivá a odpúšťajúca, takže čo sa stalo, stalo sa, čo sa bude dať, to mu zabudneme a budeme jemu a aj sebe držať palce, aby tá novoročná derniéra už nemal žiadne pokračovanie v takejto podobe. Naozaj stačilo.
