Nie som kronikárom doby v ktorej žijem, to naozaj nie, ale ten príbeh, čo mi z úst viacerých kamarátov kráčajúcich nocou plnou hmly, drobného mrholenia a sychravej nevľúdnosti všetku tú nepriazeň počasia rozžiaril nevšedným dôkazom filantropie ma úprimne dojal, nadchol a hoci sa v tej takmer rozprávke občas objavili podozrievavé pochybnosti, či to všetko dobré a štedré nemá aj voľajaké nepekné pozadie, nebol som schopný to akceptovať. Výsledok je voľačo ľudsky celkom krásne a bezchybné a realita, čo mi zostane v duši a srdci ako krásny dôkaz ľudskej dobroty má takúto podobu.
Pán G., ešte naozaj mladý podnikateľ sa so svojou rodinou, ako dôkaz vlastnej šikovnosti vypracoval až k realite, že začal stavať rodinný dom, vlastne objekt, čo je nielen priestorom pre osobný život, ale veru aj podnikanie a tak trošku podľa dávnych zvyklostí, to malo aj podobu svojpomocnej účasti rodiny, kamarátov a v priebehu takejto činnosti, ako keby z vôle vlastnej ľudskej dobroty, na stavbe ako robotníkov zaangažoval dvoch ešte mladých bezdomovcov. Bol im nielen zamestnávateľom s právom na plat za reálne odvedenú prácu, ale veru aj klasickým donátorom v medziach dobročinnosti a pre tých mládencov, s osudom absolútnych sirôt a štátom zanedbaných persón sa stali persóny s nádejou. A teraz, v zime, keď už je vonku sychravo, nevľúdne a pre bezdomovcov celkom neľudsky a kruto, vymyslel pre nich voľačo celkom nevídané.
To jeho sídlo ešte nie je naozaj definitívne dokončenou stavbou, chýbajú všetky tie finálne práce, ktoré to prezrádzajú, napríklad omietky a celkom iste interiérové dokonalosti, ale suterénne a pivničné priestory so samostatným vchodom, pochopiteľne uzamykateľným, s vlastným kľúčom, dostali od majiteľa obaja bezdomovci ako bezplatné ubytovanie presne vtedy, keď je bezdomovectvo najväčším prekliatím. Tie priestory sú pred chladom a vlhkom či neľudskými prejavmi zimnej prírody zabezpečené, majú tam obaja lôžka, je tam voda a hygienické zariadenie, ba dostali aj verejný prísľub, že s nástupom jari, ak sa nič na ich osudoch nezmení, sa obaja stanú riadnymi zamestnancami jeho firmy! Pán G. verí, že jeho podnikanie bude prosperovať, bude si to môcť ako splnenie sľubu dovoliť a rád vraj svojmu okoliu pripomína, že je to zásluha tých nešťastných mládencov.
Pracovali viac ako spoľahlivo aj ako brigádnici, keď sa ich spolupráca ešte iba začínala a teraz, pred Vianocami, pomáhali celkom dobrovoľne, lebo rodina pána G. stavala verejne dostupný Betlehem, dielo ľudového umenia a pri tomto, teraz už obdivovanom diele veľkej hodnoty a významu vie, že dôveru a jeho pomoc si zaslúžia! A nielen to, obaja sedeli pri štedrovečernom stole s celou jeho rodinou ako súčasť spoločenstva a je mi jasné, že to naozaj nie je samozrejmá dôvera či humánnosť. Pán podnikateľ G. je zrejme zásadový a čestný občan, muž skvelých zásad, ktoré v svojom živote uplatňuje spoľahlivo a bez výhrad, spoločne s celou svojou rodinou a svoju humánnosť realizuje presne v takejto podobe. Tí dvaja sa napriek nepriazni osudu, čo ich začal lámať udalosťami celkom neľudskej prítomnosti stali šťastnými presne v tej chvíli, keď sa s ním stretli a svoju nádej stavili na spojenectvo s jeho kreativitou.
Stretli sa teda dobré dušičky, je skvostné, že si navzájom „sadli a budú z tej jednoty myslenia a dôvery“ navzájom profitovať a dal som si záväzok, že na tento príbeh Vianoc roka 2013 nikdy nezabudnem. Je to ako rozprávka z voľajakého amerického príbehu v u nás nevídateľnej podobe, ale verte mi, stalo sa to, je to realitou aj v tejto chvíli a verím, že to bude mať aj pokračovanie presne v tej podobe, ako to pán G. vymyslel a ako o tom tí dvaja bezplatní nájomníci z jeho suterénu a pivnice teraz snívajú!
