To bolo ako vojenský befel, žiadna možnosť odvrávať čí vyzvedať a keď som z pivnice vytiahol na svetlo sveta rybársky skafander, ktorý som nemal oblečený viac ako dvadsať rokov začal som hádať, čo ma čaká za dobrodružstvo. O chvíľu som sa to dozvedel, mladý Milan, čo je syn kamaráta z Hanisky mi vysvetlil, že príčinou poplachu aj pre takých starých „záložníkov“ ako som ja je povodeň! U nich doma je to koniec sveta, voda je všade, je jej strašne veľa a valí sa a valí, už si nevedia dať rady. A to je veru dôvod, že ma nevolali prísť autom, lebo tam už sa dá dostať iba člnom! A ako dobre, že mám skafander, pôjdem do pivnice, lebo tam je vody viac ako do pol pása.
Vidieť v televízii a na vlastné oči, to je veru poriadny rozdiel. Celkom iste to má na svedomí tá atmosféra ohrozenia životného komfortu a po chvíli aj vlastného života, tej vody bolo nielen veľa, ale hučala a búrila sa, dýchala zimou a hrozila špinou i plávajúcimi konármi a keď som sa odvážil zabrodiť do pivnice, celkom tmavej, lebo elektrinu už gazda hlavným ističom dávno vypnul, prežil som náhly dotyk hrôzy. Bál som sa, mrazilo ma a bol som celkom rád, že ma domáci vidia ako figúrku vo voľajakom tieňovom divadle.
Vyberaj nám tie vrecia so sadbovými zemiakmi, sú z Holandska, nemohli sme ich zaorať, tá roľa na vysielači bol stále podmočená a budem ich musieť iba predať, už mám kupca – informoval ma gazda a potom ratuj ten obsah regálov, čo sú pod vodou. Mraziaky už sa zachrániť nedajú, ale to, čo bolo vo fľašiach sa bude dať použiť!
Po chvíli ma strach prešiel, no únava sa veru hlásila spoľahlivo. Tie vrecká mali vari po tridsať kilogramov, bolo ich viac ako päťdesiat a než som ich vynosil na navŕšené drevené prepravky, už mi naozaj nebola ani zima. Zaváraniny som nosil v debničkách z plastov, bože, bolo ich tam neúrekom a to som vyberal iba tie z potopených regálov a keď som sa vari po pol tretej popoludní odhodlal odpočívať, tajnostkársky ma oslovila pani domu.
Vraj, počúvaj Stanislav, z tej veľkej mrazničky, čo je v kúte pod schodami mi tajne povyberaj všetko a podávaj mi to, ale tak, aby to Milan nevidel! Je to zmrznuté na kosť a je to všetko prvotriedne mäsko z môjho chovu, králiky, kačice, morky, tomu nič nebude a on by to všetko vyhodil! Som si istá, že to bude použiteľné, veď je to v tých igelitových vrecúškach a ešte aj v taškách z Tesca!
Domov som prišiel voľačo pred šiestou večer, premrznutý, ruky ako orašpľované pilníkom, ale s dobrým pocitom dobre vykonanej práce. Malý Milanko ma doviezol domov, jeho otec mi veľkomyseľne priznal voľnú sobotu i nedeľu a Gitka ma odmenila spojeneckým žmurknutím, lebo jej starý tú záchranu zmrazeného mäsa vôbec nezaregistroval. Kúpeľ, konečne voľajaké jedlo a teraz si sedím za počítačom a kýcham o dušu! Varím si už tretiu šálku čaju a dúfam, že to prežijem k zdraviu, lebo dobrý skutok sa má odmeniť!
Ešte ráno sa mi zdalo, že ma čaká zlá noc, plná trápenia, prehadzovania sa a nespavosti, ale prognóza akurát teraz je veselšia. Budem spať ako dudok, lebo už teraz sa mi zatvárajú oči, zívam a zobudím sa tak najskôr okolo ôsmej, alebo aj ... Dobrú noc!
