Svoj nedeľný blog som teda napísal s takýmto informačným zázemím, nič som si nevymýšľal, bolo to naozaj skôr o tom, čo je fundamentom Matice slovenskej personálne, o čo komu ide a akú má k dispozícii výbavu chrániacu jeho záujmy v blížiacich sa voľbách predsedu tejto ustanovizne a fakt, že všetci možní kandidáti na tento post vlastne v ničom podmienkam výberu nevyhovujú svedčí o tom, že jej vnútorné prostredie je ako zle skladované ovocie – postihla ho hniloba. Predseda Marián Tkáč je konfident ŠTB a tí z Výboru, čo sú mu protikandidáti, majú na hlave maslo hospodárskej kriminality za spreneveru Národného pokladu a krach Podielového družstva.
Scenár tejto slávnosti, čo mala byť skôr internou záležitosťou a cez takýto úmysel sa vlastnou silou a celonárodným významom dostať do povedomia Slovenska však naozaj nevyšiel. Množstvo pozvaných hostí, slávnostný príhovor samotného premiéra Róberta Fica, predseda Matice slovenskej v národnom kroji a tentoraz teda bez koruny, aby vynikli skôr hostia najvzácnejší a atmosféra až hriešne štedro rozdávajúca tituly, ocenenia a chválu zásluh skôr nedefinovaných než presne určených, lebo nič sa nedá robiť, Matica už svojim štatútom daným históriou ponúka jedinú zásluhu. Kto Slovensko svetu čímkoľvek pripomenul, nebodaj ho spropagoval, či aspoň v kontexte, čo ako širokom podmienil k citácii na občianskom či nebodaj medzinárodnom fóre, je zásluhy hoden a MS sa podľa toho správala.
Aby to nevyzeralo priveľmi účelovo či anachronicky, alebo ešte lepšie, nedôstojne, to oceňovanie sa prezentovalo ako Cena 20. výročia vzniku Slovenskej republiky a dobre čítajte, kto sa medzi vyznamenaných dostal. Ivan Gašparovič, prezident SR, čo je svojim spôsobom akceptovateľné, lebo ešte stále má v rukách síce nevýkonnú, ale nič sa nedá robiť, aj tak ešte značnú „silu a moc urobiť mnohé, veru aj prekvapujúce“, ako mnohokrát v časoch, keď prezidentom nebol, ale aj Vladimír Mečiar, o ktorom sa v širokých súvislostiach dá hovoriť naozaj mnoho, ale nič záslužné či obdivuhodné tam nenájdete! Skôr naopak, ako to povedal tréner našich hokejových majstrov sveta Ján Filc, odmenený v kategórii tréner, ktorý si pre cenu osobne nešiel – lebo podľa jeho názoru to bolo celkom nepochopiteľné a národ urážajúce, veď Mečiar je človek s biľagom zločinu vykonanom na vlastnom národe a doložil, že Matica sa už naozaj dlho správa kontroverzne.
Možno si pamätáte, že vyznamenanou osobnosťou bol aj Václav Klaus a jeho osobná účasť bola ingredienciou osláv v podobe med a palina! Klaus a zhromaždení na slávnosti nevedeli, že o jeho cene rozhodol Tkáč osobne, proti vôli Výboru Matice, lebo tá ho považuje za nepriateľa slovenských potrieb a názorov a pochybujem, že keď sa to tento svojský politik napokon predsa len dozvie, neotrieska ju svojim falošným hostiteľom minimálne o svedomie! Je to dôkaz, aká je dnes Matica slovenská „národná ozdoba“, koľko je v nej formálnosti a potupnej závislosti na okolitých vplyvoch, predovšetkým politických a bude správne, keď vám všetkým ešte niekoľko extra dôležitých nominácií a udelených cien pripomeniem.
Viacerí „národovci už in memoriam“, pre ktorých sa podpora židovského holokaustu na Slovensku žiadnou prekážkou mať zásluhy naozaj nestala, viď Imrich Kružliak, alebo historik Milan Ďurica, pre ktorého je prezident vojnového Slovenského štátu Jozef Tiso kandidátom na blahorečenie, ale veru aj Štefan Harabin, Michal Kováč, Rudolf Schuster a aby ste mali širokú možnosť posudzovania oprávnenosti výberu, cenu dostal aj kardinál Ján Chryzostom Korec, podnikateľ z Podbrezovej a šíriteľ golfu na Slovensku Vladimír Soták, otec vodného diela Gabčíkovo Július Binder, vodák s medailami v kanoe na divokej vode Michal Martikán a veru aj Maťo Ďurinda, áno, ten spevák, aby v tom bola aj troška kultúry! A tých, síce anonymných hostí, čo sú pre Slovensko v rôznych súvislostiach s realitou skôr hanbou ako chválou, bolo na slávnosti udeľovania cien omnoho viac, ale to vôbec nič nezmenilo na fakte, čo bolo v pláne usporiadateľov tak naozaj.
Vyjadriť z historického hľadiska vlastný zástoj MS pre slovenskú, nezávislú štátnosť a hoci neviem, či bol v tomto ohľade slávnostný premiérov prejav na objednávku, ale jeho slová naplnili takéto očakávanie do poslednej bodky! Nikto doteraz nesformuloval zmysel života, poslanie a úlohy slovenského národa lepšie, ako je to napísané v stanovách Matice slovenskej a jeho dodatok, že veru nejde o voľajakú starinu z 19. storočia, lebo dnes sa z nášho života vytráca mravnosť myslenia a konania, sa stali tým finálnym výkričníkom.
Viete, jemu samému ako keby to nehovorilo vôbec nič, hoci jeho štýl vládnutia Slovensku s takýmto historickým odkazom naozaj nekorešponduje, ale na matičiarov samotných veru nezabudol! Frčku do nosa dostali aj napriek tomu, že formálne bol najdokonalejším účastníkov osláv. Ako takmer jediný ustrojený ako sa patrí a sluší, napriek horúčave v saku a s poriadne uviazanou kravatou, samozrejme nie červenou či ako sa hovorí „rudou“, aby nedal Shootymu príležitosť zasa raz voľačo „zneužiť“, aj tak svojim hostiteľom pripomenul. Svojimi vnútornými, celkom nezlučiteľnými postojmi a názormi nedávajte kritikom zámienku na ďalšie križiacke výpravy proti národnej ustanovizni a tak akosi celkom nechtiac pripomenul aj iným, naozaj dôležitým subjektom v sfére slovenskej politiky, čo je známe, ale aj tak nedodržiavané.
Takže tak, slávnosť to bola viac „ako dôstojná“, odznelo na nej veľa dôležitých pripomenutí a veru aj odkazov, ale zvláštne je predovšetkým to, že podstatu vnútorných pomerov Matice slovenskej, ako keby všetci s úmyslom nič nedramatizovať obchádzali. Na slávnosti neodznelo naozaj nič, čo by signalizovalo nielen anachronizmus všetkého reálneho diania, možno práve preto, že to bola formálna sláva, nikto si ani len nespomenul na istotu, že správa jej bytia a základov je rozrumenená voľačím tak hanebným ako je zlý úmysel či priamo zneužívanie. Ba ani len štátny predstaviteľ matičiarom nevyhodil na oči, že sú tu iba na úkor všetkých Slovákov a tak zostala zamlčaným faktom aj otázka – ako ďalej!?
Ak sa vám naozaj zdá, že je to iba rečnícka výhovorka, alebo klišé, ako sa zbaviť zodpovednosti voľačo „načať a nepokračovať“, napriek všetkému nemáte pravdu, lebo je to viac ako osobná dilema a nechcem byť prorokom, akou cestičkou sa budúcnosť tejto národnej inštitúcie bude uberať. Každý sám za seba, aj v tých nastávajúcich voľbách, keď si členstvo vyberie vo vlastnej réžii takého, alebo onakého, vždy iba zlého a nedôstojného predsedu, alebo sám za seba ako Slovák, keď sa bude rozhodovať, kam sa MS vo vlastnej hierarchii dôležitosti národných symbolov postaví a potom aj v sfére správy verejných záležitostí, či sa ešte nájde ochota prevádzkovať voľačo také márne a dávne, čomu by ináč vystačila spomienková tabuľka voľakde pri martinskom luteránskom kostole.
Ako hovorím, každý sám za seba a som si celkom istý, že už sa všetko počas budúcich osláv založenia Matice slovenskej dočká radikálnej zmeny, lebo tá kapitola, čo sa hotujú do jej histórie napísať tieto voľby predsedu, bude viac zločinom než dôležitým aktom a s takým perím sa naozaj nebude čím chváliť. Radšej teda naozaj nič, iba ak tú plaketu a Slovensko ušetrí, lebo tých každoročných jeden a pol milióna eur na pohodlný život vedenia Matice slovenskej je našou národnou hanbou.
