Vtedy a aj dnes je realizátorom zlovôle uplatnenia svojej sily Rusko, štát s ambíciou byť svetovou mocnosťou za každú cenu a čo sa mu nepodarilo s pomocou ideologických zbraní, vnútiť svetu socializmus a komunizmus ako diktatúru proletariátu, to si teraz uzurpuje v podobe celkom zvláštnej symbiózy federatívnych, územných, dedičných, národnostných, hospodárskych, zvykových a kultúrnych práv, čo je ťažko pomenovať, ale ako vidíte, je to svojim spôsobom pravidlo ich vládcom vlastné a svet to má bez výhrad akceptovať! Na prvý pohľad nám na Slovensku nič nehrozí, ako štát sme na strane Ukrajiny, ako občania s násilím voči jej územnej celistvosti a uplatňovaniu originálnej moci zvolených orgánov štátnej správy nesúhlasíme, pridali sme sa viac ako samozrejme k celosvetovej verejnej mienke, ktorú je v réžii mocných ekonomík sveta aj badať a predovšetkým hospodárskym tlakom na Rusko aj cítiť, ale občan Kyjeva, Simferopolu, Donbasu či Odesy je na tom rovnako tak, ako my v tom katastrofickom auguste 1968!
Pôsobenie ozbrojenej sily okupanta má na Ukrajine inú podobu, ako to bolo u nás, v prípade „spojených armád Varšavskej zmluvy“, dnes sú to „zázračné proruské sily“ v ukrajinskom národe, v uniformách bez identifikačných znakov, ale s dokonalou armádnou výzbrojou a profesionálnym vedením všetkých násilných akcií, presne tak, ako to bolo pri konflikte v Čečensku i Gruzínsku a veru už aj teraz, na Kryme a hoci je Ukrajina ešte stále ako keby nezávislým štátom, s vlastnými právami a veru aj ozbrojenými silami, všetko, čo sa dá označiť za obranu či ochranu svojich záujmov realizuje opatrnícky, tak akosi iba naoko, aby sa mocné Rusko nerozhodlo zahájiť opatrenia, čo avizuje vlastne nonstop! Nedovolíme páchať násilie na ruských občanoch, budeme ich brániť, majú právo na osobné slobody, je to naša povinnosť! Zasiahneme!
Po pravde, to je oficiálny postoj moci, tvrdia to verejní činitelia v Moskve a aj na medzinárodných fórach a ten strach z nebezpečia vypuknutia vojny celý svet pociťuje ako najväčšiu možnú hrôzu. To viete, pochybnosti tu sú, je vedenie Ruska schopné riešiť ukrajinskú krízu akurát takto, sú tie chýry o rozhodnutí Putina vyvolať tretiu svetovú vojnu opodstatnené, alebo je to iba hystéria bezbranných a mierumilovných ľudí , ale ruku na srdce, kto z takýchto občanov by našiel v sebe odvahu vyskúšať to „na vlastnej koži“? Lebo aj dnešný status quo je nebezpečie viac ako smrteľné, separatisti naozaj nie sú väčšinovou silou v ukrajinskom národe, ale skvele vyzbrojenou s profesionálnym vedením a kto kedy dá ukrajinskej vláde záruky, že Rusko na ich podporu nezasiahne presne tak, ako voľakedy v Čečensku? Alebo sa voľakto vie zaručiť, že sa Putin rozhodne celkom ináč, ak príde k definitívam v jeho rozhodovaní??!
Tak trošku iný pohľad na realitu ponúka súčasnosť – odvaha zodpovedných vo vláde i velení armády na Ukrajine konečne vykazuje úspechy, východ krajiny vojsko zdanlivo v definitívnej podobe prinavrátilo pod vlastnú kuratelu a vydalo sa na juh, smerom Doneck. Lenže práve tam sa iniciatíva separatistov zaktivizovala až neuveriteľne, prevzatie moci a obsadenie dôležitých budov rozšírili ešte aj nad prevzatím moci nad silovými prvkami v spoločnosti a ak už nič iné, je to možné svedectvo o kolaborácii oficiálnych zložiek so vzbúrencami a to už je voľačo naozaj katastrofálne a nebezpečné. A naviac, na tom východe Ukrajiny to vôbec nebolo definitívne riešenie problému!
Nuž práve preto viem pochopiť opatrnosť ukrajinskej vlády, armády, jej veliteľov a všetkých vojakov i civilov pri akciách na obnovu poriadku, predovšetkým na východe južnej Ukrajiny, lebo anexia Krymu už ako keby ani nebola voľačím, Kyjev devastujúcim! Pocit potreby brániť sa, odolávať, ba nastoliť vlastné pravidlá správy vecí verejných je všetkým zodpovedným celkom iste vlastným, ale verte mi, nie je to jednoduché a už vôbec nie samozrejmé a preto je to v súčasnosti také zničujúce – Krym už nie je Ukrajina!
Spomienka na rok 1968 je v nás rovnako povinnou výhradou – mohli sme bojovať, alebo aj ináč, mali sme sa postaviť na odpor, bola to naša povinnosť brániť svoju národnú slobodu a nezávislosť!? Meditovať sa naozaj dá, aj filozofovať, aj sa o svoju pravdu a presvedčenie i pobiť, ale výsledok by dal celkom iste za pravdu tým, čo nástojili na absolútnej nečinnosti.
Všetci viete, že vedenie štátu Ukrajina sa rozhodlo predsa len zmobilizovať celý svoj vojenský potenciál a usiluje sa situáciu na východnej Ukrajine riešiť silovo Zásah proti separatistom – teda vraj svojim občanom s ruskou národnosťou zabezpečuje armáda v oficiálnej akcii a už sa stalo presne to, čoho sa všetci obávali. Strieľa sa do ľudí i na techniku, separatisti už zostrelili vraj štyri vrtuľníky a nech je vám jasné, že to nie je možné bez pomoci dokonalej vojenskej výzbroje, naopak, separatisti nielen odolávajú v svojich doteraz obsadených územiach a budovách, ale svoju aktivitu ešte aj rozširujú na juh Ukrajiny a keď som sa pozrel na orientačnú mapku nášho východného suseda bolo mi jasné, že všetko, v širokom páse od hraníc Moldavska, cez Krym, Doneck a Luhansk až po hranice s Ruskom už ako keby ani nebolo súčasťou ukrajinského zvrchovaného územia! Bez vojny a nič sa nedá robiť, postarať sa o nápravu takejto nespravodlivosti vôbec nebude jednoduché, naopak!
V roku 1968 a ešte dlho potom som bol ako osoba pokorený, nešťastný, diskriminovaný a pre kolaborantskú vládu, čo u nás prišla k moci tak akosi samozrejme aj nepriateľský element a považoval by som za hrôzu v najhoršej možnej podobe, ak by sa Rusku podarilo spôsobiť na Ukrajine rovnakú „perestrojku“, akú u nás zariadil svojou politikou Husák. Cez naše domáce, „celkom iste demokratické voľby“ sme sa podriadili moci, čo nás pritlačila k zemi vojenskou čižmou a tí vo vláde a úradoch sa tvárili spokojne, ako víťazi, lebo čo už, žiť sa dá veru aj takto, nedôstojne, v područí a jarme neslobody.
Bolo by správne a nanajvýš potrebné, aby sa Ukrajina dočkala celkom inej pomoci, akej sa dostalo vtedy Československu, dnes už je predsa len svet v inej podobe a vládnu iné pravidlá správy vecí verejných a prajem Ukrajine z celého srdca, dočkať sa lepších a optimistickejších dní. Viete, tá naša pokora a pohana je dodnes voľačím pre nás hanebným a ak už sa o tom vie a ak sa tomu dobre rozumie, už by to svet naozaj nemal nikdy viac dopustiť.
Demokratické sily sveta to celkom iste dobre chápu, ich úsilie má zatiaľ podobu sankcií, predovšetkým v ekonomickej sfére a je namierené predovšetkým proti osobám podporujúcim Putinovu zvrchovanosť a rozhodovanie, ale už teraz je jasné, že to naozaj nie je ono! Ukrajina si svoje územie a svoje rozhodovanie o osudoch krajiny dokáže zabezpečiť iba v priamej konfrontácii s tou naozaj vojenskou silou ozbrojencov s dobrým výcvikom a pod skvelým velením v podstate školených diverzantov, ako potvrdzujú zistenia spravodajských agentúr a výsledok je naozaj katastrofou. Je to boj na život a na smrť medzi vlastnými, v jednom národe a skúste sa vžiť do pocitov zodpovedných – nájdete v sebe odvahu nariadiť napriek tomu armáde viesť boj o definitívnu podobu víťazstva!? Uznajte, to je presná klasifikácia občianskej vojny a to do európskeho priestoru nepristane, to nemá v tejto končine sveta opodstatnenie!
Zatiaľ je tento súboj v svedomí zodpovedných nerozhodný, ten tlak ozbrojencov, čo berú rukojemníkov, ignorujú všetky návrhy na zmier i rokovania a vyhlasujú iba jediný cieľ – chceme sa stať súčasťou súčasnej ruskej štátnosti, veď už dostal aj podobu diplomatických činov, keď prepustili zadržiavaných komisárov OBSE a čím ďalej tým viac sa zdá, že rebeli bez právneho krytia sú regulárnou organizáciou hodnou záujmu všetkých, aj práva!
To je argument, čo Rusko v konečnom dôsledku využije pre svoje zámery a ciele prednostne, lebo pochybujem, že v pokoji a v zmieri dovolí Ukrajine na vlastnom území usporiadať celoštátne referendum a demokratické voľby, akou budú krajinou, čo sa týka celistvosti územia a akú budú mať vládu, lebo nič sa nedá robiť, vtedy by zo všetkého ako víťaz vyšla väčšina občanov! A presne tomu chce Moskva zabrániť a naopak, o to sa musí Kyjev a svet čo mu chce pomáhať usilovať! Ba je to aj ináč, Kyjev už žiada svet o pomoc o pomoc pri voľbách, aby vôbec boli a boli demokratické a to referendum už celkom stratili vôľu organizovať, lebo...
A samozrejme, nedá mi nezareagovať presne v tomto kontexte na susedský prínos v tejto veci – ako sa usilujeme pomôcť Ukrajine a jej ľudu v tej neuveriteľne zložitej situácii? Poviem to takto, celkom jednoducho a zrozumiteľne, ozbrojený konflikt na Ukrajine pokračuje, Maďarsko a jeho reakcie vlastne nevidieť a nepočuť, lebo medzinárodná diplomacia skonštatovala, že Orbán ako keby sa rozhodol definitívne a keďže mu Západ nerozumie a nepraje, orientuje sa na Rusko a Putina a nič a nedá robiť, je to v tejto chvíli výnosný kšeft v širokom kontexte a okrem boomu obchodovania s Ruskom, je tu aj rozvoj vzťahov s Čínou, arabským svetom a strednou Áziou a tým je povedané vlastne všetko.
Poľsko a veru aj Česko to všetko riešia cez aktivity NATO, ponúkajú vojakov i leteckú techniku, rovnako tak všetci ostatní v NATO, ba USA a Kanada už celkom reálne, všetky vojenské organizácie a aj politici so vzťahom k mierovým aktivitám je počuť a vidieť predovšetkým v sfére odporu voči ruskej politike a jej aktivitám, len naše úsilie v tomto ohľade všetci zodpovední charakterizujú ako opatrnosť, vypočítavosť, nekorektnú nezainteresovanosť a programové ničnerobenie, len aby sme neurobili chybu, aby sme na voľačo nedoplatili, aby sa dianie v tejto krajine vystavenej nebezpečiu ani len náhodou neotočilo proti našim záujmom.
Veru tak, ešte to od našich strašných zážitkov vojenského tlaku východnej mocnosti s velením Moskvy nie je ani 50 rokov a už sme na všetko strašné, čo s tým súviselo zabudli a správame sa viac ako hanebne. Opatrnosť, uvážlivosť, kalkulácia možných škôd a nebezpečia každého druhu, čo nám z Ruska hrozí, je podľa správy vecí verejných a predstaviteľov štátu správnou taktikou našej politiky, niet sa kam ponáhľať a máme im uveriť, že vyčkávať je tá najsprávnejšia reakcia tejto krajiny. Lebo čo už, u nás sú za touto politikou dediči filozofie tých, čo krajinu viedli v zmieri s Ruskom až do novembra 1989 a náramne si s jeho vládcami rozumeli, takže vraj vedia čo činia. Naozaj!?
