Na prvý pohľad a počutie banalita, ale seniorsky život je tak trošku súboj s časom a udalosti v ňom evidujeme a hodnotíme naozaj ináč, ako ľudia s aktívnym spôsobom života. Je to vždy tak, ako keby sme banovali za zmarenou príležitosťou intenzívne prežívať voľačo vopred naplánované, čo i len takú fádnosť, akou je spoločná vychádzka v okolí nášho bydliska, alebo kultúrna púť po pamätihodnostiach mesta v ktorom žijeme a ak si viete predstaviť, že jeho fajčenie spôsobilo vždy nespokojnosť i škriepku, že som si preň vynútil zákaz fajčenia od osoby, čo nám robila sprievodcu a tak naše vzťahy prechádzali naozajstnou krízou – obojstrannou. Až do mája tohto roku, keď som sa rozhodol to naše trápenie skončiť. Som už členom iného spoločenstva a verte mi, deň čo deň mi to Drobček vyčíta ako zradu.
Chodia ku mne prakticky denne, verte mi, príde vždy bez cigariet a prisahal by som, že aj s umytým chrupom – má solídnu protézu, ba je aj navoňaný, aby som mu nič nevyčítal, ale ak náhodou hráme mariáš, ešte nikdy nevydržal pri hre viac ako hodinku. Ani keď mu ide karta! Potom už uteká za ženou, alebo aj na lavičku pred domom a tam si nájde vždy aj partnerov na svoju hriešnosť. Kašle, ba lepšie povedané chrchle, no všetko jedno, za fajčenie, ako sa hovorí, dá aj život a na nič, čím ho chcem zneistiť, či ho vychovávať nereaguje, nevšíma si to a verte mi, je najlepším dôkazom skutočnosti, ako v praxi vyzerá závislosť.
A pritom celkom dobre viem, čo je príčinou, bol som fajčiarom, takým tým najhorším, vášnivým, utajeným, závislým, lebo to „čaro horiacej cigarety“ ma zasiahlo ako osudový bumerang v detstve. Náš dvor bol klasickým činžiakom, tri vchody, tri podlažia plus dva bočné trakty, byty na dnešné pomery neuveriteľne rozsiahle, ale tým, čo dnes už veru nie je také ako vtedy, bol predovšetkým počet detí! Armáda, naozajstná, aj sme boli „rafanďáci“, velili tomu gymnazisti a my, žiaci národnej školy a meštianky, ktorých bolo vtedy najviac, sme sa pri nich cítili ako v rýchlokurze, ako sa naučiť žiť.
S odstupom času, bolo to vynikajúce, dominoval skauting a jeho kultúra, ale žiaľ, tak akosi samozrejme sme vari všetci a bez výnimky fajčili. Tajne, Bystrice, Detvy a Lipy, mali sme svoje skrýše, lebo domov sa takýto kontraband naozaj nenosil, problémom bol aj tabakový dych, ale zázrak robilo ovocie, zelenina, no predovšetkým starostlivosť o chrup, lenže tak ako sme rástli, spotreba cigariet rástla, posun na meštianku vyvolal potrebu sa prezentovať ako frajer a prišli žaloby známych a susedov. Ak ste voľačo na ten spôsob dospievania prežili aj vy čo to čítate viete, že prišli poriadne tresty, výprasky a zákazy na veľa spôsobov, ale ten zlozvyk som si preniesol celkom spoľahlivo až do dospelosti.
To už som fajčil verejne, žiadna osveta vtedy nejestvovala, naučil som sa na značku Globus, neskôr Fecske a potom, po roku 1968, keď som v hutnom závode zarábal nadštandard, stal som sa konzumentom vtedy najonakvejšej značky Sparta. Z Kutnej Hory, v tvrdom kartónovom balení a poviem vám, aj týmto spôsobom som si pomáhal riešiť všetky svoje spoločenské mindráky. Potvrdzovalo to „moju životnú úroveň“ napriek všetkému, pri valcovacej stolici mi cigareta horela v úžasnej špičke s takým elegantným dizajnom s vyhadzovačom a vidieť ma bez nej sa dalo naozaj iba vtedy, keď som trénoval svojich zverencov, osobne športoval, alebo rozhodoval, lebo vtedy už som bol ligovým rozhodcom.
Ale aj rybárom, teda muškárom, aby som bol presný, stal som sa fanatikom tejto záľuby „ozajstných gentlemanov“ a keď som prvý raz dostal avízo, že do Československa po prvý raz privezú muškárske grafitové prúty, do obchodov siete Prior, informácie o tom som zháňal ešte posadnutejšie ako adresu trafiky, kde majú tvrdé Sparty.
Vtedy bol Prior iba v Trenčíne, našou povinnosťou bolo byť tam dopoludnia o desiatej, ak si dobre pamätám, tak v stredu a spolu s Piťom a na jeho červenej škodovke s menom Spartak sme si v robote všetko zariadili tak, aby sme tam boli! Zima, celý deň zatiahnutá obloha a keď sme vrátili, pred správnou budovou na velikánskom parkovisku sme nechali autiak aj s nákupom, čo bol voľačím naozaj mimoriadnym a dohodli sme sa, kedy sa tu stretneme!
O inom než o svojej novej výbave som v robote nerozprával, grafitová udica bola naozaj absolútnou novinkou a keď sme si ich s Piťom zasa mohli v ruke poláskať, dohodli sme sa, že ma na sídlisko kde som býval zavezie, aby sme to vyskúšali už aj s navijakom a šnúrou, aby to malo naozajstnú silu! Povedať sme si povedali, ale realizácia bola oveľa smutnejšia, autiak s hrdým menom po otočení kľúča ani len nehlesol! Piťo nechal zapnuté svetlá, baterka bola zničená a tak som ho roztláčal. Pamätám si to celkom presne, malo to podobu vyjadrenú slovne – tam, teda k výjazdu k autobusovej stanici, nazad, k bráne fabrickej nemocnice a potom ešte tam a nazad a ešte tam, než sa tá dvojdverová plechová potvora rozhrčala a viezla nás.
Lenže vtedy som po prvý raz tak naozaj pocítil, čo s človekom vie porobiť fajčenie! Už sme stáli pred našim domom, už som sa mal tešiť, ako si svoju grafitovú nádheru vyzdobím svojim anglickým muškárskym navijakom, ale nedalo sa! Dýchal som neuveriteľne ťažko, snažil som sa upokojiť, zbaviť sa strachu, ale trvalo veru aspoň päť minút, kým som sa dokázal kontrolovať. Bolo mi jasné, srdce, cievy, námaha, tlak, dýchavičnosť a za všetkým tá závislosť na cigarety a nikotín a ako som sa neskôr dozvedel, aj bielkovina tabaku, takže v tej chvíli som vyriekol to osudové – a nefajčím!
Drobček to povedal veľakrát, zbytočne a márne, včera prišiel s oznamom, že mu bude pomáhať akýsi psychológ z Prahy, vraj voľajaký úžasný Ukrajinec, čo lieči od závislosti na fajčení najväčšie hviezdy a dnes to budeme vidieť v televízii, preto prišiel! A fakt, presne takto to znelo, ba moderátorka Kvetka Horvátová sa vyznala, že po „tej liečbe“ nefajčila vari mesiac, ale...
A tak som Drobčekovi vyrozprával ten môj príbeh, až po to a nefajčím a dopovedal! Od tej chvíle to bola realita môjho života až dodnes, nikdy som netrpel túžbou fajčiť, naopak, všetko čo voňalo tabakom som zo svojho života celkom vylúčil, nikdy som si neuvedomil voľajakú závislosť a som si istý, že v tom bol predovšetkým ten pocit strachu, ako je to pri plnom vedomí a v očakávaní radosti umierať, lebo presne taká bola moja bezmocnosť nadýchnuť sa. Ba dopovedal som mu aj iné pokračovanie, ako sa z ničoho nič prejavovalo fajčenie na kvalite mojich ciev, ako sa mi začal psuť tlak a ako som sa dožil situácie, keď mi to pripomenuli ako nevyhnutnosť! Ak nebude bypass, tak nebudem ani ja a bolo rozhodnuté!
Pred penziou, takáto operácia u nás bola ešte raritou, iba v Bratislave a iba docent Fischer, ináč som vyzeral fyzicky dobre, ale verte mi, ani len zaspievať som si nemohol z plných pľúc, lebo srdiečko nič nezvládalo a tak som to naštartoval presne tak ako vždy, keď bolo treba! V priebehu mesiaca vyšetrenia, kontakty, rozhodnutia, hospitalizácia a v marci tých bypassov bolo treba päť, no odvtedy je to už viac ako 17 rokov! Po prázdninách som už normálne pracoval, ba bez problémov som dôchodok presluhoval a verte mi, už rok po som celkom zabudol, že som ťažký kardiak po vážnej operácii a športujem naozaj ako za mlada, bez problémov, vyrovnám sa fyzicky a výkonnostne oveľa mladším a zdravým, lebo ...
Milý Drobček preto, lebo som prestal fajčiť, ešte nebolo celkom neskoro, stihli ma „opraviť“ než som sa celkom pokazil a to čo opisujú v televízii ako cestu k záchrane je ešte väčšia lotéria, ako keď ti vykladám osud z kariet! Drobček, to naozaj stačí iba to a nefajčím a je po starostiach. Mojich s tebou, tvojich so mnou a ver lekárom čo tvrdia, že kto nefajčí, predĺži si život najmenej o dvadsať rokov, takže to odštartuj.
Nepovedal, vraj to nie je len tak, z ničoho nič sa voľačoho vzdať, ale bude si to musieť prečítať a vraj uvidíme. To čo vidí a prežíva je realita, som mu k dispozícii ako učebná pomôcka a keď nám bude zasa fandiť - hrávam s takými mládencami celkom pravidelne „horskú ligu“ -pripomeniem mu. Drobček, toto je pokračovanie toho nefajčím, nie je to dobrá perspektíva!?
