Lebo už je to raz tak, nie je rybár ako rybár, nie je voda ako voda, nie je ryba ako ryba a kto by sa chcel v tejto hierarchii spoľahlivo zorientovať, ten to všetko musí prežiť, ináč sa to naozaj nedá. Mám v svojich veciach, čo sú odložené ad acta rybárske poviedky, celkom solídnej úrovne, viaceré už v rybárskych časopisoch dostali priestor, ale chýba mi elán voľačo s tým urobiť, edičná politika Slovenska je málo iniciatívna. A tak som sa akurát teraz, na jeseň, keď vždy býval lov najúspešnejší, tak trošku nadýchol k spomienkam aspoň na blogu. Jeseň, prvé ranné mrazy, vody Oravy alebo Váhu nad Ružomberkom a lipne, no predovšetkým hlavátka!
Ryba je to slávna, Slovensko ju vlastne pre Európu a svet zachránilo, predovšetkým preto, že sme sa ju naučili umelo rozmnožovať v liahni pod Martinskými hoľami v Martine, rieka Turiec je unikátnym ekotopom tejto krásavice a nesmiete sa diviť, že som to tam všetko miloval. Najúžasnejšie spomienky z tých čias majú vždy presné meno, či už to bol Samko Ivaška, krstný otec znovuzrodenia hlavátky, Paľo Mamatej, prvý tovariš toho slávneho cechu, Viktor Cerjan, dobrá duša všetkého naokolo a potom mnoho a mnoho bezmenných, bez ktorých by to veru nebolo ono! A potom aj taký ako som bol ja a mne podobný, pre ktorých sa potreba mať dostatok rýb na umelý výter zmenila na neuveriteľný benefit osudu – v Turci, na Orave a vo Váhu som tie krásavice lovil.
To boli neuveriteľné zážitky, hlavátky museli byť pohlavne zrelé, zdravé, vozili sa do liahne na vtedy neuveriteľnom osobnom aute s nádržou, čo mala prekysličovanie a veru to pripomínalo ten najgentlemanskejší spôsob lovu dneška, chyť a pusť! Ryby sa po vytretí vracali do domovskej rieky a iba niekoľko najúžasnejších zostávalo na Podstráňach ako generačný materiál.
Viete si teda predstaviť exkluzivitu tej výsady, že som niekoľko rokov pod vedením Paľa Mamateja tie nádherné ryby na tieto účely lovil, že som to dobrodružstvo, ktoré sa na normálneho rybára usmeje naozaj iba málokedy prežíval často a opakovane, že som mal podiel na tej velikánskej sláve a akosi naviac som svoju rybársku dušu a srdce naplnil mierou vrchovatou tým najväčším „mokrým šťastím“? Pochybujem, prepáčte skepsu, lebo tie spomienky už aj sám v sebe v sebe nosím bez odozvy naozaj dlho! Už dávno nemám príležitosť pripomínať si ich voľačím praktickým a nebyť listu, čo tú lavínu spomienok v mojej mysli „odtrhol“ celkom nevyhnutne, nebolo by ani týchto riadkov.
Stanislav, napísal kamarát z Hrádku, viem že už nerybárčiš, viem aj to, že máš veľa literatúry, že viažeš najlepšie suché mušky na svete, ale viem aj to, že máš celkom iste aj tie staré hlavátkové heintzky v zlato – striebornom prevedení a woblery, čo voľakedy dávno robil Tomek z Martina. Predaj, kúpim všetko, prídem, stačí zavolať a urobíme kšeft! Nič lepšieho na svete zatiaľ nevymysleli. Tento rok si chcem chytiť hlavátku, viem o jednej, od leta, je v Ivachnovej a má najmenej...
Klasika, čo poviete a mne sa zo včera na dnes odsníval sen o takejto rybe, o úžasnom chlapovi čo ju chytil a o neuveriteľnej radosti, ktorú pri tom zážitku prežil. Volal sa Jozef Króner, bol to už vtedy úžasný slovenský herec, s jeho bratmi , Lajošom, Janom a Ferom som bol každý deň, boli to kamaráti i susedia a ten výlet, keď som bol loviť generačné hlavátky si doslova vytrucoval.
Orava nad dedinkou Krivá je krásna, bolo treba uloviť päť ikernačiek a jedného veľkého mliečňaka. Chytali sme teda traja, ak sme počítali ako lovca aj Joža Krónera - čo bol naozaj iba hosť – a tak v priestore čosi viac ako kilometer sme sa o vodu podelili spravodlivo. Nástrahou musel byť blyskáč, vtedy sa to považovalo za najšetrnejší spôsob lovu, ryba vždy mala háčiky zaseknuté iba v široko rozďavenej papuli, žiadne iné zranenia a v priebehu asi piatich hodín sme s Paľom kvótu splnili. Ryby boli ešte v hlbokej vode vo väzencoch spoľahlivo uložené, ten mliečňak bol nádherný, vari 12 kilogramový a tak sme začali naháňať Joža, aby to vzdal. Nedarilo sa mu, bolo to po prvý raz, čo sa pokúšal uloviť hlavátku a štatistika v tomto smere je neúprosná! Učení z neba nepadajú a naviac, ani jeho výstroj nebola hlavátkarská.
Paľo sa napokon zmiloval a sľúbil polhodinku počkať, viac nie, ryby musia ísť čo najskôr do vody na chovných rybníkov a potom som neodolal ani ja a požičal som „veľkému majstrovi“ svoju vrhačku s multiplikátorom, štyridsiatkou vlascom a s dvanásť centimetrovou zlato – striebornou Heintzkou . Dobrá vôľa, dobrý skutok a Krónerove veľké šťastie, lebo vari na dvadsiate nahodenie hlavátka skočila. Na konci prúdu, kde voda v hlbočine strácala silu a márne sme s Paľom revali zasekni, zasekni. Jožo ako zmrazený držal palicu vysoko v natiahnutých rukách, oči vytreštené, neschopný slova, no našťastie hlavátka sa vrhla do prúdu, zaváľala sa, tak ako to vie iba táto ryba a zasekla sa sama.
Trvalo veru dosť dlho, kým nás Jožo začal vnímať, keď reagoval na rady, keď robil konečne to, čo bolo treba a potom prišla tá chvíľa, kedy nám predviedol, čo je to naozajstná radosť, čo je to šťastie, ako neuveriteľne môže vyzerať aj mimoriadny muž, keď sa v ňom prebudia dávne inštinkty lovca. Hlavátku priviedol do plytčiny a keď si na okrúhliakoch oravského dna ľahla na bok, položil, no vlastne pohodil moju vzácnu udicu na sihoť a začal tancovať a vrieskať ako zmyslov zbavený. Trvalo to celkom dlho, no než sme stihli čokoľvek urobiť, ba ani ja som si svoj vzácny majetok neratoval, vletel do vody k rybe, kľakol, pritúlil si ju k tvári a verte - neverte, šťavnato ju vybozkával. Bola to ikernačka, vari osem kilová, ale bolo nám jasné, že v tejto chvíli je to najzázračnejšia ryba na celom svete!
Ošetrili sme ju, uložili do nádrže a ani nie o dve hodiny už boli všetky ryby na poriadku v karanténnej nádrži liahne. A Króner už mal zrazu celkom iné starosti! V priebehu chvíľky zorganizoval nákup sektu, vtedy sa pilo „sovetskoje igristoje“ a rozhodol, že jeho hlavátka má desať kilogramov a teda musíme vypiť toľko fliaš na oslavu jeho kumštu a slávy. To viete, opili sme sa, nakoniec sme na tých rybníkov veru aj nocovali, ale aj tak, dovtedy a ani odvtedy som toľko vášnivej loveckej radosti nezažil.
A ešte skôr, než som to dopísal už som vedel – kšeft nebude! Blyskáče a ani woblery nepredám, knihy a ostatnú výbavu už vôbec nie, to sa bude po mne až dediť, lebo veci spojené s takou neuveriteľnou spomienkou nie sú len hmotným majetkom, kdeže, to nosíte v sebe a ako sa hovorí, to má inú cenu než sprostý peniaz. Hlavátka v Ivachnovej túto zimu celkom iste prežije, cítim to celkom presne!
