Voľakedy dávno som si prečítal poviedku od Dušana Mitanu, jej názov si už nepamätám, bola zaujímavá nielen obsahom – malo to neuveriteľný erotický náboj – ale aj spracovaním, lebo raz darmo, boli sme mladí a hýbali nami celkom iné hormóny ako teraz. Bolo to o mladom mužovi voľakde v natrieskanom dopravnom prostriedku u nás, celkom iste v čase tej najväčšej dopravnej špičky a mladej slečne, ktorým akurát toto prostredie ponúklo zážitok plný nielen nádherných emócií, ale predovšetkým fyziologických vnemov hodných spomienok takpovediac „do konca života“.
Dav ich k sebe pritisol nevyberavo, surovo, muža natlačil na chrbát, vlastne „pozadie“ tej slečny tak natesno, že si jeden druhého takmer okamžite uvedomili do všetkých detailov. Textílii mali na sebe málo, vrcholilo leto a tak to bolo až naturalistické. Ako na zlosť sa žena nedokázala ani len obzrieť, ten stisk bol katastrofálny, ale o to intenzívnejšie prežívala mužovu erekciu a veru aj svoje nevyhnutne sa stupňujúce vzrušenie. A potom prešli do akcie aj ruky, tým sa v tom dolnom poschodí intimity darilo viac a než ich dav od seba nemilosrdne odtrhol, obaja prežili úžasný orgazmus. Zostala im iba anonymná spomienka, nevedeli o sebe nič, pamätali si iba tie dotýkajúce sa časti tiel, aktivitu rúk a trošku toho skvostného odóru.
Je to krásna spomienka, aj po rokoch, ale potom som celkom náhodou čítal poviedku japonského autora, tiež si nepamätám jeho meno a ani jej názov, vznikla niekoľko rokov pred tou Mitanovou a opisovala rovnaký zážitok z metra v Tokiu. O ňom sme už vtedy vedeli, že tam v špičke majú zamestnaných „natláčačov“, čo bola profesia neuveriteľne mocných zamestnancov povinných do vozňa natisnúť čo najviac cestujúcich a v tej chvíli mi bolo jasné, čím sa Mitana inšpiroval. Tie popisované zážitky, ten cit, to vzrušenie, počiatočná hanba, nepokoj, narastajúce vzrušenie až vrcholiaci orgazmus a to všetko v anonymite raz a navždy bolo jednotné a priznám sa, veľmi som mu to plagiátorstvo zazlieval.
No potom som si akúkoľvek odmietavú reakciu zakázal, veď načo, bolo to interesantné v tom metre i v tom našom trolejbuse, potešilo ma to napriek všetkému nekorektnému a tak sa až teraz dostala na svetlo sveta výčitka, premlčaná, že japonská poviedka inšpirovala Dušana Mitanu k voľačomu takému, čo útroby nášho dopravného prostriedku nikdy neprežili.
A cez víkend som si prečítal tú Udpikeho poviedku. Starý pán, literát, spisovateľ, muž čo sa celý život usiloval písať a textom oslovovať svoje okolie, sa odhodlal nielen spríjemniť si starobu mladšou partnerkou, ale dostal tak akosi naviac skvelý nápad pokonať sa raz a navždy s tými, čo sa o ňom a jeho písaní vyjadrovali neseriózne. Teda s kritikmi všetkých svojich prác a keďže sú USA veľkou krajinou, s bohatým kultúrnym zázemím, mal tých „nepriateľov“ okolo seba viac ako dosť. Ale pekne poporiadku, čas je rozhodujúci pán!
Pri spoločných raňajkách raz našiel v novinách, v rubrike nekrológov príspevok, že jeden z jeho úhlavných kritikov, ktorý jeho prácou pohŕdal, to má definitívne zrátané. Blaženosť, uspokojenie a všimla si to samozrejme aj jeho mladá partnerka, takže žiadala vysvetlenie, čo je v tých novinách také skvelé!?
A starý pán vysvetlil, vyznal sa z toho pocitu šťastia a práve vtedy dostal skvelý nápad! Takýmto udalostiam treba pomáhať osobne, som ešte stále kreatívny, mám fantáziu a tak sa „ veci“ naozaj rozbehli. Jednému z tých „škrabákov“, čo im nevedel ani na meno prísť pomohol pod kolesá metra v návale a tlačenici presne tak, ako to vymyslel – nikto o ňom v tejto súvislosti nikdy nehovoril a nekrológ v novinách privítal s ešte väčšou radosťou. Mladá partnerka bola spokojná, radosť evokuje v živote starca aj iné vzruchy a takpovediac úprimne a zištne sa tešila spolu s ním.
Potom sa mu podarilo takým trikom na diaľku, založeným na detskom obdive a ješitnosti, kritika čo ho dlhodobo deptal, otráviť! Poslal mu obdivný list, s chválou až za roh a s prosbou, aby do priloženej obálky vložil lístok so svojim podpisom a pochopiteľne, ten pásik lepidla na obálke impregnoval smrteľným jedom.
Nuž a tento nekrológ mu spôsobil až takú radosť, že ho tá jeho paripa pri robote i v posteli jednoducho nespoznávala a on sa jej priznal! A keďže to malo, ako som už naznačil, viac ako blahodarný vplyv na životné aktivity starého pána, rozhodla sa prispieť svojou hrivnou zásluh aj ona sama! Ako počítačový expert vypracovala program s podprahovou a neodhaliteľnou povelovou zložkou, ktorú začali posielať emailovou poštou ďalšej možnej obeti. To tajné a nástojčivé – vyskoč, vyskoč – napokon zabralo a kritik zo 48 poschodia svojho mrakodrapu vyskočil a pri novinovom nekrológu a spoločných raňajkách mali neuveriteľnú radosť obaja!
Kým v tom prvom prípade som žiadnu aktivitu roky rokúce nevyvíjal, tentoraz je však akurát táto asociácia a inšpirácia oveľa nástojčivejšia, mocnejšia a viac uspokojenia sľubujúca, takže sa nezapovedám! Ale aspoň to avizujem, pre istotu, aby to presne tí, čo sa ich to dotýka neignorovali, mohli by sa veru aj pomýliť, či prestáť dávať pozor, no nie!? A ak nie, nevadí, aspoň je radosť a zábava, veď ako sa hovorí, starcom to pomáha.
