Viete, naozaj nie som jeho životopisec, ale predsa len som riadením nevyspytateľnosti spoznal viacerých jeho rodákov, ba jeden z nich ma sprevádzal v celom mojom doterajšom bytí vlastne ako kolega či rodinný priateľ a od neho spoľahlivo viem, aké bolo prostredie, v ktorom vyrastali občania mestečka Poltár. Z akých rodín a prostredia pochádzali, čo bolo typickým pre komunitu v tom celkom špecifickom prostredí a presne viem, že to malomesto bolo klasickým priestorom pre spoločnosť orientovanú nielen národne, s patričnou hrdosťou k dejinám Slovákov, ale veru aj kresťansky, vychovávali ich vo viere, ako sa hovorí a ak nič iné, mali z nich vyrásť občania rovnakých hodnôt!
Nášmu pánovi prezidentovi sa jeho curiculum vitae však nevyvíjalo presne v tých mantineloch, to naozaj nie, lebo už v časoch štúdia rozoznal špecifiká svojej socializmus budujúcej vlasti a pochopil, že účel svätí prostriedky a potom už to malo iba predpísanú šablónu vzostupu – odborného, kariérneho a samozrejme aj spoločenského a ak nebudete pohodlní a prelistujete si ten životopis uverejnený celkom všade pochopíte, že je to jasná cesta iba nahor! Nehádajte však, čo je za tým, bolo by to celkom zbytočné pátranie, lebo náš pán prezident to všetko odštartoval voľačím tak prirodzeným a pochopiteľným – ale veru aj prezieravým a múdrym – ako bol vstup medzi členov komunistickej strany.
A potom, keď už to naozaj nebolo celkom ono, stal sa vyznávačom učenia svojho kolegu Mečiara, ktorý objavil nové princípy vládnutia v štýle, ak vyhráte voľby, potom máte vlastne celkom všetko čo súvisí s mocou pod vlastnou kuratelou a svoj cit pre výber zásady účel svätí prostriedky osvedčil znova celkom spoľahlivo. A to už poznáte, je to čerstvé, má to svoje stupienky ku sláve pokryté nielen kobercom slávy, ale veru aj exkrementmi menej vábnymi! Kedy bolo treba, vtedy sa rozhodoval celkom ľahko a samozrejme proti zákonným normám, to stačila iba potreba poslúžiť moci najvyššej a tak tento národ vie o Gauliderovi a o jeho poslaneckom kríži a konci, samozrejme o „ujovi prezidentovi Kováčovi“ a všetkej tej špine, ktorú sa mu už nikdy nepodarí z vlastných rúk vydrhnúť, ani len koncentrovanou kyselinou, rovnako tak je dostupnou vedomosťou aj fakt, že po voľbe za prezidenta, to bolo v júni 2004 síce vystúpil z vlastnej politickej strany, lebo to norma – prezident je nestraníkom za každých okolností predpisuje, ale vlastne v tej istej chvíli už avizoval svoju vernosť vtedajšiemu premiérovi Ficovi a jeho strane Smer, lebo čo už, vernosť zásadám sa vypláca a čo už, slovo to je iba taký vtáčik bez dôležitosti!
No hľa, čo ešte včera vyzeralo byť celkom jednoznačné a jasné, sa z pohľadu nových historických daností, odmeraných naozaj iba plynutím času, stáva ako keby predsa len menej jasným vzorom budúceho! Teda aspoň tých rozhodnutí, čo právomoci prezidenta potvrdzujú, čo národ a jeho zákony charakterizujú a tak sa z ničoho nič v doterajšom plynulom chode legislatívnych očakávaní objavili prekážky a prekvapujúce výhybky. Žiada sa mi napísať výhovorky, čo je v súvislosti s prezidentským štatútom predsa len odvážne ba možno až toho úradu nedôstojné, ale povedzte mi, ako to pomenovať, keď až doteraz to „frčalo ako podľa presného harmonogramu“!? Čo vláda a premiér chceli a čo záviselo na prezidentovom rozhodnutí to mali k dispozícii a naraz, z ničoho nič sme sa dozvedeli, že kauza voľby generálneho prokurátora je voľačo tak nepríslušné prezidentským povinnostiam, že prezident prokurátora naozaj nebude určovať a ani v spolupráci s premiérom nebude riešiť, koho do tejto funkcie strana Smer určí!
Slovensko a Slováci majú pre takéto prekvapujúce rozhodnutia nádherné, až zvukomalebné vyjadrenie, vraj ej, bisťu a verte mi, je to aj pocitovo to správne zvolené slovo. Ak si preberiete tú štafetu, ktorá predstavuje spoluprácu premiéra a prezidenta v kontexte s voľbou generálneho prokurátora Čentéša v parlamente, potom všetky tie peripetie zainteresovaných s výkonom Najvyššieho súdu až doteraz, keď už sa Fico rozhodol kašľať naozaj z vysoka na akékoľvek práva osobnosti či zákony všeobecne a konať iba podľa svojej potreby, ako keby to už bolo naozaj viac, než sa od prezidenta očakáva! Už žiadna kolegialita, podriadenosť, kamarátstvo či doterajšia prax porozumenia a jednoty! Bez ohľadu na dôsledky, už je toho zrejme viac ako priveľa, to už ani prezidentský žalúdok nestrávi a tak prišlo to rozhodnutie – nech si to urobí premiér Fico sám!
Som si istý, že to porekadlo spoza Moravy – ve dvou se to táhne líp pán prezident Gašparovič spoľahlivo pozná a celkom iste aj rád akceptuje, ale ... Veru tak, ako keby začali platiť aj iné múdrosti, napríklad nemusím byť naozaj všade, čo si kto vyňuchá, nech si to aj vyštuchá a hrdinom, čo si nohy a krk poláme, naozaj už byť nemusím! Gaštany z toho ohňa hanby nebudem veru ťahať ani za nič na svete! Stačí, ak to budem musieť napokon podpísať, ak sa to kriváctvo napokon predsa len podarí, ale to už bude predsa len menej hanby, lebo podpísať sa aj tak budem musieť!
Aby ste mi dobre porozumeli, náš pán prezident s voľačím takto ho blamujúcim pred svoj národ nepredstúpi ani za nič na svete, na to má predsa len svojho hovorcu Mareka Trubača a verte mi, ten si svoje miesto zastal naozaj perfektne. Všetko, čo bolo až doteraz spoluprácou v podobe já na bráchu, brácha na mne sa vylučuje, nech si premiér osobu generálneho prokurátora vyberá sám, prezidentovi by sa mohla vybraná osobnosť nevidieť a uznajte, to by nebolo dobré a koniec koncov, pána prezidenta sa to vôbec nedotýka! Je to vec parlamentu a basta, nikoho iného, rozumiete!?
Ako som už naznačil, je to akási pochopiteľná reakcia na múdrosť dávnych vekov, pamätaj človeče, nezabúdaj a pán prezident Ivan Gašparovič si už celkom nástojčivo začína uvedomovať, pod čím všetkým je dobre viditeľný jeho rukopis takých rozhodnutí, čo ho vôbec nectia. Bolo by svojim spôsobom celkom nemúdre, angažovať sa v prvej línii ako doteraz, lebo čo je čerstvé, to je viditeľné a preukazné, to sa v čase, čo je k dispozícii do konca desaťročného prezidentovania už zo sveta nestratí, ba naopak, prichádzajúca predvolebná kampaň sa celkom iste stane priestorom, kde zarezonuje aj heslo – tak ako to robil Gašparovič to nebudem robiť nikdy! A uznajte, ten register hriechov je tak škandalózne bohatý, takže treba múdrieť!
Najlepším potvrdením takéhoto zmúdrenia je potom fakt, ako to všetko rozhodovanie z pozície sily premiéra Fica akceptuje verejnosť, predovšetkým tí z opozície. Taký liberál, za akého sa považuje Richard Sulík tvrdí, že všetko čo je otvorené je Fico rozhodnutý vyriešiť prevalcovaním arogancie svojej parlamentnej väčšiny, čo je diktát nedemokratickej moci, Klub poslancov OĽaNO si myslí, že záplavy sú zneužité ako zásterka pre návrat totality a najostrejšie sa vyslovil jeden z tých najkorektnejších a najmiernejších politikov Pavol Hrušovský. Povedal presne to, čo si celkom iste myslí každý občan Slovenska v tej chvíli, ak by mal porovnávať našu súčasnosť s minulosťou a verte mi, iba málokto sa pri plnení takejto povinnosti pristaví pri opisoch skutkov Mečiara a jeho HZDS! Kdeže a aj Hrušovský je celkom konzekventný, lebo má k dispozícii vlastnú skúsenosť, dlhodobú prax! Je to presná zhoda s dobou, keď tu tiež bola diktatúra moci jednej strany a to je našej demokracie a nášho národa celkom nedôstojné a nehodné!
