Ján Kroner, herec, teraz už strednej kategórie, ak môžem akurát takto označovať kategóriu päťdesiatnikov, otec už novej generácie filmárov, lebo jeho syn Jakub tiež už slúži Tálii, hoci skôr za kamerou než pre ňou, ako tatko, si moje dumy s čo najmocnejším citovým obsahom naozaj zaslúži. Viete, keď mi Jano svojho potomka Jakuba po prvý raz osobne predviedol, bol ešte dieťa predškolského veku, ale v kuchyni svojho deda, Jankovho otca a môjho kamaráta predstavil bolo jasné, že je to pokračovateľ herectva rodu Kronerovcov predurčene! Podľa vlastnej fantázie a v celkom osobitej réžie nám predviedol Na skle maľované presne tak, ako, to vnímal, precítil a chcel zreprodukovať iba on a nikto iný a iba ťažko som sa vtedy rozhodoval, kto je na to „predstavenie“ pyšnejší – otec či dedo!? Ale pre poriadok, trošku viac štatistík si ten príbeh predsa len vyžaduje.
Považská Bystrica môjho detstva a mladosti bolo mestečko ako vystrihnuté z rozprávok a povestí, kde sa ujal moci nad všetkým v ľudských životoch dôležitým prajný osud. Vládca Orlovského kaštieľa, už vôbec nie s voľajakým šľachtickým predikátom, ale o to múdrejší a filantropický humanista venoval svoje pozemky na druhej strane Váhu spoločnosti, čo hľadala priestory na vybudovanie fabriky, vtedy s označením Zbrojovka a tak, ako ten podnik rástol, ako sa budovalo jeho sociálne zázemie a infraštruktúra, tak sa sem prisťahovali ľudia dovtedy nebývalých duševných hodnôt, teda predovšetkým neuveriteľne kreatívneho vzdelania! Z Bratislavy a z Prahy a aby sa ich nová adresa v ich životoch nestala voľačím menej vzácnym, než miesta odkiaľ pod Manín a k Váhu prišli, ako keby šibnutím zázračného prútika celú krajinu a ľudí v nej povzniesli do zázračných výšin!
Vybudovala sa dodnes ľuďom skvele slúžiaca obytná štvrť ala Baťa, už zaniknutý všešportový areál s bazénom nezvyklých rozmerov 17 x 33, 33 metra, ale v vyhrievanou vodou, kde sa národ nielen učil plávať, ale mal možnosť sa zoznámiť s vtedajšou špičkou nášho i svetového plávania, lebo pred olympiádou v roku v roku 1952 v Helsinkách sme osobne spoznali Svozila, Skovajsu a nielen to, ako keby zázrakom, v jedinej spoločenskej sále v Spoločenskom dome, s hľadiskom a balkónom s voľajakou päťstovkou stoličiek, sa hrávalo nielen kino, teda premietali sa filmy, ale veru produkovala sa aj činohra, operety, pravidelné koncerty neboli žiadnou zvláštnosťou a bude vás možno šokovať, ale od roku 1947 tu viac ako dva roky pôsobila profesionálna divadelná scéna, ktorá sa potom, už po Februári, presťahovala do Žiliny a jej herci vlastne do celej vlasti, kde sa o ich služby Tália bila!
Presne sem, do týchto čias, by som rád umiestnil začiatok ságy rodu Kronerovcov a môj obdiv, susedské vzťahy a spoločné záujmy, čo ma s nimi všetkým spojili priateľstvom vlastne až dodnes. Najstaršia „Mara“ Hojerová, obyvateľka domčeka rovno pri prvej koľaji koľajiska za začiatkom železničnej vlečky do fabriky, bola pokračovateľkou rodu v tom spojení s rušňami v živote starkého Kronera ešte z kysuckých čias ich histórie, ale v Považskej Bystrici už to všetko malo celkom iné rozmery. Jožo, Ľudovít a Jano boli ochotníckymi divadelníkmi, verte mi, naozaj geniálnymi a ak si dokážete spomenúť na ten Jožov kumšt, asi sa nebude vôbec škriepiť, že to bolo naozaj tak. Odvahu vydať sa za Táliou ako profesionál mal iba Jozef, ale keby ste boli zažili, čo všetko na domácich doskách čo znamenajú svet predvádzali Lajoš, ako sme všetci volali Ľudovíta a Jano, to je ten otec Janka Kronera o ktorom je reč, bolo by vám jasné, že múzy im pri narodení vložili do kolísky rovnaké vlohy ako staršiemu bračekovi, ale ich osudy usporiadali v menej reprezentačnej podobe! Najmladší Fero už prišiel do sveta neskôr, rýchlo sa pominul, no Zuzana, druhá dievčina v tom spoločenstve bola krásna a nadaná, ale dobre sa vydala a dnes je výtvarníčkou s kreditom profesionálnej maliarky a som šťastný, že jeden jej majstrovský akvarel mi robí radosť naozaj spoľahlivo. A tak, ako som ich vymenoval, boli pevnou súčasťou môjho života, chlapi tak akosi naviac aj cez lásku k rybačke a po roku 1968, keď som sa stal „na rozkaz strany a vlády, ako nepriateľ socializmu“ zamestnancom Považských strojární, Janovým spolupracovníkom vo valcovni.
Jeho syna Janka som poznal od mala, ako talent na basketbal, ale ako to už býva, stretli sme sa veru až v tej fabrike už ako občania iba s chlebovými starosťami! Janko, maturant zo strojníckej priemyslovky a už po vojne, sedel na vysokozdvižnom vozíku a nakladal do vagónov na vlečke hutnícku produkciu a v tej chvíli mi bolo jasné, že to takto nebude môcť zostať! Tatka Jana som zvetral ako nezodpovednú persónu, strýka Joža okamžite skontaktoval telefonicky, listom všetko vysvetlil, naznačil presným scenárom svoje predstavy a verte mi, od septembra už sa Jano stal študentom herectva v Bratislave.
A že sa jabĺčko naozaj od toho košatého stromu herectva v Kronerovskej rodine nezakotúľalo nesprávnym smerom ste mohli zistiť naozaj rýchlo, Janko stihol byť ešte nezbedným šuhajkom aj princom, na divadelnej scéne naozaj všeličím a k tomu jeho účinkovaniu v obnovenej inscenácii Na skla maľované by som sa rád vrátil, prežil som pri tom voľačo na spôsob odmeny na dvakrát aj s bonusom!
Jankova sestrička bola v ekonomickom oddelení Školskej správy mojou spolupracovníčkou, naše vzťahy boli jednoducho viac ako prirodzene priateľské a keď som špekuloval, ako čo najlepšie a najkrajšie spojiť všetky moje interesy do ponuky zábavy pre všetkých kolegov, presne vtedy dostala od brata ponuku prísť na okrúhlu reprízu predstavenia! Bol to okamžitý nápad, urobíme si spoločný zájazd na to predstavenie s kreditom najúspešnejšej produkcie mnohých sezón, na fantastického Dočolomanského, ktorý vraj nestarne iba preto, aby bol výkonným Jánošíkom, kolegov naozaj nebolo treba presviedčať, urobili sme kalkuláciu spoločného autobusového zájazdu, Jano zariadil záväzne obstaranie lístkov a verte mi, bolo to voľačo fantastické, ako sa tá produkcia dotkla našich spoločných osudov!
Starú podobu Hviezdoslavovho divadla si možno viacerí ešte dobre pamätáte, mali sme miesta na balkóne a v jednej chvíli medzi nás ako čert prišiel aj Oldo Hlaváček a familiárne si s nami zašpásoval a potom už z javiska zaznelo z ničoho nič aj moje meno a Jano ako zbojník sa dal počuť, že teda on je naozaj dobrý, ale v Bystrici pozná ešte lepšieho, lebo toho sa vtedy páni báli vraj naozaj! Reakcia mojich kolegov bola spontánna, nikdy sa nedozvieme, ako to prijali ostatní diváci vo vypredanom hľadisku – to bolo vždy iba takto, ale spomienka to bola krásna nielen pre ten potlesk a pokriky na otvorenej scéne. Jano nás bol odprevadiť, za našim odchádzajúcim autobusom dlho mával v tej opustenej tme bratislavskej noci, ale vzájomnosť medzi nami sa od tej chvíle vyznania – ale nenahneval si sa, že som to vyviedol akurát takto, naozaj prehĺbila, stal sa mi priateľom ako predtým všetci ostatní Kronerovci.
Dnes je však už viac spomienkou, než výkonným hercom, „charakterom“ za výčapným pultom na televíznej obrazovke medzi policajtmi ako štamgastami a presne tam sa začala jeho životná tortúra, o ktorej sa mi hovorí viac ako ťažko! Poznal som osudy viacerých ľudí zo svojho okolia, ba predovšetkým umelcov, ktorých zradili vlastné duševné sily a rovnováha a stali sa v živote neuveriteľne zraniteľnými a nesamostatnými a naozaj nikdy v živote nezabudnem, ako mi voľačo na tento spôsob ľudského nešťastia vysvetľoval Honzo Werich. To bolo ešte v tých dobách, keď som o tom nevedel vôbec nič a možno sa mi zdalo, že je to maniera umelcov, lebo opisoval mi trápenie svojich kolegov Brodského a Kopeckého, ale dnes už viem, že mal naozaj pravdu! Naozaj to nie je o gastroťažkostiach a ani o zanedbanom chrupe, ale vyhýbať sa hovoriť o depresii ľudí, aj známych či slávnych, nikomu a ničomu nepomôže! On sám výhradne akceptoval ich neuveriteľne komplikovanú existenciu v reálnej chvíľke straty rovnováhy a dôvery sám seba, nikdy ich o ničom nepresviedčal a už vôbec nepoužíval to svoje všedné a typické – neblni vole, žít se musí, ta sranda za to stojí a jediné ako im pomáhal, boli osobné posolstvá jeho odkazov v podobe priania lepšej myšlienky! Presne takto to charakterizoval a dnes už o tom „dobre“ viem spoľahlivo. Tváriť sa bohorovne a nevšímavo je nielen málo a omyl, mlčať sa o starostiach a trápení ľudí, čo si nedokážu udržať duševnú rovnováhu a vieru samých v seba nesmie sa naozaj nemá, lebo empatická myšlienka je energia, čo akurát v tomto ohľade pomáha a dnes už o tom nepochybuje nikto s pozitívnym myslením a prirodzenou múdrosťou.
Pred Veľkou nocou som dostal odkaz, skúsme sa spojiť všetci, čo máme Janka radi, je mu teraz naozaj lepšie a všetko je na dobrej ceste k sebaistote a dôvere vo vlastné sily, už začal byť aj rozhnevaným mužom, čo si bráni priestor slobody svojho ega aj s chuťou sa pobiť a ak budeš môcť, zaangažuj na to všetkých, čo ti prídu na myseľ!
Bolo mi to rozkazom a ako vidíte, je tu naviac aj žiadosť o dobrovoľný príspevok adresovaný všetkým, čo toho chlapca Janka a aj muža Jana poznajú a chcú mu pomôcť. Venujte mu svoju myšlienku, pošlite mu odkaz spolupatričnosti a dobrých vinšov, lebo som si viac ako istý, že svoje poslanie na tomto svete ešte ani zďaleka nenaplnil tým, čo je mu ako šikovnému umelcovi a osobnosti z rodu Kronerovcov súdené! Janko, nech je to presne takto a nie ináč.
