Nebudem si nič vymýšľať, sme národom odsúdeným na syndróm takzvanej mlčiacej väčšiny, keď sa v súboji o volebné víťazstvo usilujú a angažujú vlastne iba tí, čo z toho profitujú a potom sa stane presne to, o čom je reč. Strana Smer je pri moci, má nielen prehľad, ale predovšetkým možnosti všetku svoju výberovú slobodu premeniť na preferencie aj v osobnom rozmere a presne ten okruh uprednostnených osôb sa z vďačnosti stáva jej spoľahlivým zázemím a ešte istejšou voličskou základňou, veď rozhodujú o svojom šťastí a istotách. Tomu sa dá rozumieť, to je to „bližšia košeľa ako kabát“ a v praxi, ak si do tejto klasickej nerovnice dosadíte záujmy menších politických subjektov a predovšetkým tých voličov, pre ktorých je volebná neúčasť samozrejmosťou neangažovať sa, trucovať, či iba len nevedomosť znášania následkov takýchto rozhodnutí, dospejete k výsledku celkom neuveriteľnému!
Volebné víťazstvo padne do lona presne tým, čo už všetko vlastne majú k dispozícii, ostatným zostanú iba oči pre plač a víťazná tretina potom môže s vážnosťou a dôstojnosťou hlásiť, že zisk väčšiny volebných preferencií ich oprávňuje uplatniť víťazný mandát v podobe diktatúry! Jasné, ani len tí najdôležitejší šéfovia takejto moci to takto nepomenujú, to už by bolo priveľmi komunistické a vôbec nie socialistické, národ v podobe tej mlčiacej väčšiny by si mohol veru aj domyslieť, o čom tie voľby tak naozaj sú a ako sa hovorí, netreba sa hrať na všemocných, veď november 1989 bol dostatočne presvedčivý, no nie!?
Otázka, s tým strohým otáznikom, prečo je to tak a nie ináč má potom jednoduchú podobu a veru aj odpoveď. Mlčiaca väčšina národa je štatisticky určená občanmi s iným, než s ľavicovým chápaním sveta a čo ako budete špekulovať zistíte, že napriek matematicky danej istote prevahy tie voľby spoľahlivo prehráva, lebo v nej absentuje vôľa zjednotiť svoje záujmy. Nič sa nedá robiť, lebo ak čo ako široký spolok demokratov s kresťanskými zásadami spolunažívania, národnostné menšiny, od rozhodujúcej maďarskej až po najpočetnejšiu rómsku a veru aj čo ako nádejná partia liberálov nenájdu spoločnú reč aspoň v tom zásadnom – voľby vyhráva súčet odovzdaných hlasov iba sumárne a nie jednotlivo, žezlo moci sa dostane do ľavicových rúk!
V tej dobe slávy, keď si tento jednoduchý trik spolupatričnosti uvedomilo spoločenstvo tých voličov, pre ktorých sa potreba konečne zlomiť nadvládu HZDS a Vladimíra Mečiara, ako jeho symbolu istoty a moci, napriek všetkému stala alfou a omegou, zvíťazili! Prišli zásadné zmeny, medzinárodné a predovšetkým domáce, skloňovanie slovíčka demokracia a absencia toho pekelného diktát moci sa stávalo istotou, aj keď často omylnou či pomýlenou, ale aj tak, naozaj lepšou, ako návrat k diktatúre moci jednej politickej strany, s ktorou sa Slovensko pokonalo, žiaľ, nie definitívne, na tých novembrových námestiach. Čo ako to znie zvláštne, synergia spoločných záujmov – vtedy sa objavil odborný termín stredopravých politických strán – ako keby sa vytratila v zabudnutí. A na svet nám pribudlo konštatovanie, že pravica je v rozklade a za seba pridávam, že na príčine je bacil či vírus toho katastrofálneho presvedčenia – ja sám, ja sám, my sme najlepší!
Dobrá výhovorka je presne v tejto chvíli voľačo celkom nežiaduce, teraz je už konečným a finálnym riešením iba pravda, čo ako boľavá a v posledný deň kalendárneho roka – trinásteho v 21. storočí, čo je celkom symptomatické, ak človek trpí na ukrytý význam numerológie – je na to skvelá príležitosť. Jednotlivé súčasti toho stredopravicového spektra sa potom v mojom osobnom hodnotení stali predmetom nemilosrdnej klasifikácie všetkého, čo je maslom na ich hlavách, hanbou pred národom i vlastným svedomím a dostalo to takúto podobu.
Aby bolo jasné, začať treba v SDKÚ DS, presne táto politická pravica dala meno vládam nádeje zmien vedúcich k slovenskej akceptácii demokratickou Európou v podobe Mikuláša Dzurindu, jej predsedu a keď prišiel čas „konca jej dychu“, keď sa pod to podpísali nielen vlastné chyby a nedostatky, ale veru aj nežiaduci zástoj partnera vo vláde, keď ju KDH rukou a slovom Pavla Hrušovského držalo za krk, lebo..., to bola pomsta za Pavla Ruska a jeho ANO, ako keby stratila zmysel pre povinnosť zotrvať na postoch, čo boli vlastne víťazstvom. Rezignovali, iba sa hanbili a cítili „zodpovednosť“, stratili schopnosť aktivizovať členskú základňu a predovšetkým verejnosť a bez nadsádzky, presne tento syndróm vlastnej nedostatočnosti túto stranu trápi až dodnes. Ako keby zmizli z povrchu zemského, tí najlepší z nich sú nezodpovedne ticho, ako sa hovorí, hanbia sa a žiaľ, ani nové vedenie strany si nevybralo dobrý spôsob prítomnosti. Pavol Frešo je síce dobre viditeľná persóna, jeho zástoj v politike regiónov poriadne cítiť, ale ako keby zabudol, že politika je predovšetkým kolektívna snaha a kumšt! Zabudol na tých pred ním, nedokázal zúročiť ich zásluhy, tým pripomínam naozaj presne Dzurindu a Mikloša a čo je najhoršie, „zbor straníckych hlasov“, predovšetkým tých skvostných a dobre počuteľných nielen zanedbal, ale celkom deklasoval!
Odchod Lucie Žitňanskej, Magdy Vášaryovej a poslanca v pozícii predsedu dôležitého parlamentného výboru Beblavého ho síce mrzel – ako sa hovorí „per huba“, ale konštatovať a nič nereparovať je hrubý omyl a nedostatok politickej zodpovednosti. Nič sa nepredstavuje v dostatočne nápaditej a a kreatívnej podobe – predovšetkým reakcia na rozhodnutia Smeru býva skôr formálna než rozhodná a adresná, čo je jednoducho málo a nezodpovednosť! Vplyv Smeru na dianie v spoločnosti si naozaj zaslúži viac kritiky a odporu, reakcie SDKÚ, ako hlavného oponenta ľavicovej politiky s prívlastkom diktatúra moci si zaslúžia naozaj viac, než je súčasná ponuka a tak vkladám nádej do optimizmu, čo vyvolalo víťazstvo Pavla Freša s dôrazom na skutočnosť, že konečne niečo vzniklo ako produkt spojenectva všetkých pravicovo orientovaných subjektov.
KDH je na tom celkom iste ešte horšie! Historicky, v súčasnosti, ba veru aj do budúcnosti a hoci sa na prvý pohľad nič nedeje, opak je pravda! Formálne problémy spôsobuje vedenie politickej strany, vlastne už od chvíle odstúpenia Jána Čarnogurského. Rozdielnosť metodiky správy vecí verejných a hodnotenie slovenskej histórie vlastne v každej oblasti života, nikdy nahlas nevyslovená túžba byť lídrom pravice ukrytá za „korektnosť“ šéfov Hrušovského a potom Figeľa, neschopnosť kolektívnych orgánov strany akceptovať obrovský potenciál činorodosti poslancov Lipšica a Procházku sú dobre viditeľné nezrovnalosti a aj tak je v tejto strane iba ticho. Chyba, naozaj preukazná, lebo mlčať a vyhýbať sa zodpovednosti nie je dôkazom, že politici z KDH sú naozaj tí lepší.
Ak zabudneme na „liberálov“ zo Sulíkovho spolku ekonomických radikálov, čo z nezodpovednosti neumožnil dokončiť sľubne sa rozvíjajúcu misiu vlády Ivety Radičovej a OĽaNO, prítomné v parlamente ako slamky plávajúce s prúdom raz tam, inokedy naopak, je tu ešte národnostná politická strana MOST – HÍD vedená Bélom Bugárom, čo by mala byť tým lepším, čo tu zostalo po voľakedy spoločnej Strane maďarskej koalície. To viete, čokoľvek limitujete, rozdelíte, zlomíte či rozhádate k nenávisti či aspoň k rozdielnosti, ale základom všetkého je aj tak rovnosť, reč, národnosť a história s túžbou naplniť to všetko vrchovatou prítomnosťou, rozdiely sú aj tak iba ilúziou! To, čo súčasný zvyšok neparlamentnej SMK hovorí nahlas, občas veru opatrne či v náznakoch ukrytých za slovné neurčitky, to MOST – HÍD ani len nenaznačí a ak predsa len, je to iba hádanka a naozajstný prínos pre spoločnú vec pravice je nulový!! Je ich počuť, teda Bélu Bugára ako vodcu je predovšetkým vidieť, vždy sa postaví presne tam, kde treba dokazovať pravicový princíp prítomnosťou, viac naozaj nič a neprezradím žiadnu tajnosť ak prezradím, že potenciál tejto politickej strany pravicového zafarbenia je čajíček z vrecúška už dva razy vylúhovaný.
Takže tak, všetko čo sa pomenovať dalo som pomenoval a jedinou nádejou pre týchto politikov a samozrejme pre tento národ je potreba vzniku synergie na ten dávny spôsob zjednotenia všetkých a všetkého, keď bolo treba poraziť HZDS s Mečiarom na vrchole. Viete, celkom pekne to pomenovala po svojej jasnej porážke v regionálnych voľbách Monika Beňová – Flašíková a župana Freša charakterizovala ako osobu, čo sa obklopil neuveriteľnou armádou pomocníkov, zatiaľ čo ona mala iba Smer a hoci to takto naozaj neplánovala Slovensku predstaviť, vyznelo to ako obrovská závisť!
Je to moje novoročné prianie pre mlčiacu väčšinu, pre tých, čo majú nádej a očakávanie ukryté v plánoch stredopravicových strán a spolkov s takýmto zameraním, lebo ak sa vo všetkom, čo je urobiť potrebné a nevyhnutné spoja, vytvoria jednotu plánov, slov a činov, ľavica spoľahlivo prehrá, presne tak, ako sa to stala vo voľbách už aj predtým a o post župana aj poslankyni europarlamentu Beňovej! Lebo čo už, poslušnosť verných a oddaných a túžba zachovať si diktatúru sa nemôže vydariť už iba preto, že väčšina v jednom šíku spoločnej vôle ich porazí celkom spoľahlivo už aj v blížiacich sa prezidentských voľbách a potom to už bude celkom iste mať podobu toho rozprávkového boja s veternými mlynmi, alebo ešte lepšie, keď to bude vojna tých mnohých s čapicami v rukách, oproti tej hŕstke mocných, ale holohlavých, ak mi budete chcieť rozumieť! Šťastný Nový rok 2014 všetkým, predovšetkým tým, ktorých nádej ešte nie je istotou. Ale bude!
