Som tak trošku snobský dedo, v tento deň už roky chodievam do okolia s presným plánom uctiť si históriu čo prezentujú predovšetkým kultúrne a historické i kultúrne pamiatky a keďže som svoju povinnosť navštíviť zrúcaniny Šarišského hradu splnil už v týždni, bola tam seniorská akcia čo má byť nápomocnou rekonštrukčným prácam v jeho areáli, rozhodol som sa po dlhšom čase potešiť sa naozajstným skvostom Slovenska – navštívim hrad Spišský. Aj s juniorom a jeho tromi spolužiakmi, lebo hoci ten nápad bol naozaj môj, ten zvyšok 2+1 už skrsol v hlave môjho potomka a tak trošku už to korešpondovalo s inými prvomájovými plánmi, ktoré sa k tomuto dátumu viažu! Bude pekne, bude mi veselo a hurá, sviatok dostane naozaj hodnotný myšlienkový obsah!
Aby bolo jasné, to čo teraz napíšem na tomto portáli, ako dominantný obsah svojich úvah, tým dvom mladým párom hovoriť vôbec nebudem, ako sa hovorí, kaziť im výlet a vzácnosť spoločných chvíľ, to by som si nikdy neodpustil, ale obísť fakt, že senior ani vo chvíľach šťastia nesmie zabúdať na zvyky predpísané zdedenou skúsenosťou a múdrosťou tiež nie, lebo bezstarostnosť v živote sa veru nevypláca! A u nás už vôbec nie, lebo aj keď to vláda čo Slovensko teraz riadi verejne hlása a tvrdí – istoty naozaj vyzerajú celkom ináč!
Budem teda iba sám pre seba hádať, aký program bude mať na Sviatok práce voľakto z tých, celkom najzodpovednejších, čo tak akosi ľahkomyseľne nebudú môcť celkom zabudnúť na svoje povinnosti, čo budú musieť „pracovať“, ak sa ich myslenie, úvahy či nápady a plány hodné ich presvedčenia dajú takto pomenovať aj vo chvíľach voľna a je mi jasné, že skôr teda nie! To viete, zodpovednosť a aj keď to už celkom iste nebude voľajaký ten manifestačný sprievod – iba ak by voľačo spomienkovo milé nevymysleli voľajakí recesisti – stretnutia takých, čo nevedia zabudnúť, ale pietne si pripomínať, celkom iste budú! Presne v tej chvíli je tu dilema – budú môcť prežívať radosť tých okamihov bez výčitiek svedomia, bezstarostne, lebo nič sa nedá robiť, v tejto ešte stále sa v politickej nestálosti zmietanej spoločnosti naozaj nie je isté, čo bude zajtra!? Aj keď hlásajú istoty, lenže žiaľ, aj to sú iba frázy, prázdne slová, lebo na žiadnom slávnostnom prvomájovom zhromaždení, ak sa bude konať a ak sa na ňom zúčastnia, to nebudú môcť národu ako veľkú vec oznámiť!
V predvečer prvého mája si teda neprivolávam spomienky na doby, keď sa stavali máje, keď som svoju mladšiu dcérku videl po prvý raz, ako dvanásťročnú členku folklórneho súboru prezentovať sa medzi dospelákmi pri takejto slávnosti a bola to neuveriteľne nádherná produkcia, ale empaticky sa stotožňujem napríklad s duševnou dilemou nášho premiéra, ktorému v ostatnom čase vôbec nič nevychádza tak, ako si to vymyslel a naplánoval. Som si istý, že na 1. mája nebude sedieť doma na zadku, na úrade vlády už celkom iste nie, ale trpím utkvelou predstavou, že si z tej širokej ponuky pozvánok na voľajakú panychídu prvomájovej slávy z tých dávnych čias naozajstných istôt aspoň jednu vyberie a ako sa hovorí, poteší predovšetkým dušičku roduverného ľavičiara, aby som nemusel napísať bývalého komunistu. Celkom iste dostane ponuku vysloviť aspoň zdravicu takémuto zhromaždeniu a je mi jasné, že v tej chvíli sa z radostnej chvíle stane voľačo menej príjemné. A po pravde, už si to „užil“ aj v predstihu, v Banskej Bystrici, v posledný aprílový deň uprostred námestia so svojimi vernými zrúbal máj postavený tam Kaníkom z SDKÚ a postavil tam svoj, na čo bolo celkom iste treba mať aj dobrý žalúdok a veru aj odvahu, lebo voľakedy to bol dôvod nielen uraziť sa, lebo česť má predsa len svoje večné pravidlá, ale aj mládeneckej vojny a s tým sa naozaj nesmelo žartovať!
Nič z toho, čo teda dominuje jeho myšlienkam, čoho sa jednoducho nevie zbaviť ani v spánku, čo mu zaťažuje myseľ a stáva sa osudovou dilemou nebude môcť vysloviť! Nie preto, že by váhal o svojej pravde a istotách, to naozaj nie, ale akurát preto, že by si pripomenul, ako sa práve tieto problémy istotou nestali, ako sklamal, ako to povedané, proklamované a stopercentné už nemá takéto hodnoty a potom samozrejme aj to, že aj neutrálny občan už vie, že to všetko v jeho kariérnom profile dostalo prívlastok kecá, vymýšľa si, svoje zámery a sľuby neplní!
A veru, naozaj toho nie je málo, ba je toho až priveľa a to neposilňuje nielen verejnú mienku o jeho dôveryhodnosti či správnom rozhodovaní sa, ale aj vieru samého v seba, ale nebudem patriť k tým, čo by ho za to ľutovali. Naopak, lebo všetky tie pravdy a istoty, čo národu vnucuje v mene navrhnutých a vraj v spoločenstve všetkých spoluzodpovedných schválených konsolidačných opatrení nevychádzajú tak, ako to naplánoval, kritikov je stále viac a viac a to aj naozaj neočakávaných, prognózy dobrej budúcnosti sa celkom psujú a tak akosi verejne sa spochybňuje aj to, čo prednedávnom avizoval ako absolútnu istotu.
Už sme tu mali mať zákon o jedinej zdravotnej poisťovni a niet po ňom ani len stopa, takže ten sľub, že od 1. januára 2014 už žiadna iná ako jediná a samozrejme štátna na tomto trhu nebude, zostane restom! No povedzte, dá sa o tom hovoriť!?
Deň pred prvomájovými oslavami bol v parlamente celkom neočakávaný frmol o prijímaní zákona o Ústavnom súde a ako viete, to je predovšetkým o kauze generálny prokurátor, čo premiér v intenciách svojej „vrodenej demokratickej zásady nerozhodovať o tom vo vlastnej réžii“ už veru váha, či sa jej nespreneverí a tak to radšej v tomto opise účelovo prezradím, aby som nebol iba upodozrievavým glosátorom. Bude sa to schvaľovať v mimoriadnom a superrýchlom konaní - zákon s menom doktrína nevyhnutnosti a aby som vám to preložil do hovorovej reči, bude to vlastne o zvrchovanosti parlamentu, teda v prenesenom slova zmysle, vlády strany SMER, zvoliť si za generálneho prokurátora koho si vyberú, lebo Ústavný súd, uznášania neschopný, stratí právomoci. Teda svojvoľné rozhodnutie štátnej moci, presne tak, ako to vymyslel v samospráve Kaliňák a ak ešte niekedy niekto z tej strany SMER svoj výkon moci označí za demokraciu, nech mu ako v dobrej rozprávke huba odpadne!
A spravodlivo, premiér Fico, čo to všetko vymyslel, pripravoval, neponáhľal sa, lebo to naozaj nie je len tak, prekračovať všetky hranice slušného správania sa a politickej zodpovednosti, už naozaj nebude mať vari žiadnu česť a voľajaký kredit úcty už vôbec nie! Opozícia protestovala, v kluboch, na výboroch a formálne pri zahájení tej inkriminovanej mimoriadnej schôdze, no ten nechutný cirkus vymyslený a iniciovaný Róbertom Ficom už v hlasovaní všetci do nohy bojkotovali! Je to neuveriteľná hanba a výsmech, tento národ si svoje už naozaj odtrpel v histórii a prežívať voľačo na tento spôsob arogancie moci je pre Slovensko celkom ponižujúce a diskriminujúce.
Veď uznajte, v školstve niet v poriadku vlastne vôbec nič, tam je to v podobe nie je tu ani len kameň na kameni“, minister vnútra sa dal poriadne pooblievať špinou z vedra s názvom verejné obstarávanie a avizovaným spôsobom nehorázneho spôsobu menovania riadiacich kádrov v tom „úžasnom projekte ESO“, zdravotníctvo už nás všetkých omína na mnoho spôsobov a sociálna sféra či financie nás budú dláviť obrovskou čižmou nárokov, čo národ jednoznačne posunú do dezilúzií očakávaní. Ba ešte ani len ten kultúrny minister to nerobí seriózne, dal sa prichytiť pri klamstve a teraz je zasa iba o hanbu viac! Školstvo, doprava, priemysel, životné prostredie a o tom so spravovaním eurofondov v popise práce ani nehovorím, sú jednoducho v žiari reflektorov hanby a spravodlivosť, kde dominuje všemocný Harabin, na ktorého je krátky vlastne aj SMER, hoci ten má svoje vlastné normy naozaj na všetko, ale tu je lepšou perspektívou nepovedať národu radšej nič! Ani len slovo a už vôbec nie na prvomájovej slávnosti, veď uznajte, ešte ani ten súd s Bakim Sadikim sa napokon nekoná, všetko sa odročilo na koniec mája a to sa zdalo byť celkom nemysliteľné!
A tak to tým tínejdžrom, čo mi budú robiť dnes spoločnosť nepoviem, bol by to hnusný vlas v tom skvelom slovenskom jedle na salaši, čo som im ako bonus za spoločnosť avizoval a to jednoducho nemám v letore. Za dobro sa odplácam výhradne dobrom, teda presne naopak, ako to robí vláda pod vedením tej persóny, nad činmi ktorej som tu meditoval. No čo už, každý sme naozaj voľajaký.
