Keď som sa prvý raz odhodlal o tom, ako o reálnom probléme svojho svedomia, aj jeho najtajnejších hlbín prvý raz meditovať verejne, bolo to akurát vtedy, keď sa predmetom súdneho procesu stala havária a následný skon šéfa ÚPN Jána Langoša. Verdikt príslušného senátu som jednoducho nedokázal akceptovať, logicky si to ako udalosť na súde predstaviť a vyhodnotiť, to už vôbec nie a hoci som si svoj podiel zainteresovanosti pripúšťal, doteraz som sa s tým ako s negatívnym účinkom na svoj život nevysporiadal. A verte mi, odvtedy je to v mojom živote memento naozajstnej sily a kauzy verejne známych tragédií v živote ľudí, čo spôsobili dopravné nehody a následné súdne konania ma opantajú takmer osudovo.
Takmer vždy má na tom svoj diel zásluh mediálna sféra, lebo informovanosť verejnosti sa pri takýchto udalostiach stáva takzvaným sólokaprom a to tým viac, čím známejšia je osobnosť, ktorej sa voľačo na tento spôsob ľudského nešťastia stalo a tak som to vždy prežíval ako poriadnu dilemu. Celkom iste si pamätáte haváriu Dary Rolins, možno Štefana Skrúcaného, alebo aj moderátora Žitného, čo pri svojom predčasnom prepustení z výkonu trestu iba pred niekoľkými dňami ma vykoľajil opakovane a vari ešte nástojčivejšie, ako vo chvíli vynášania rozsudku, ale potrebu sa znovu o tom verejne porozprávať vo mne evokoval odvolací súd vo veci usmrtenia posádky vozidla rýchlej zdravotnej pomoci v Banskej Bystrici. Je to udalosť spred troch rokov, spôsobila to zrážka osobného vozidla riadeného vodičkou so sanitkou a jej náraz do autobusu, ktorý stál na okraji cesty s tragickým koncom. Lekár v sanitke zahynul na mieste nehody, jej vodič po prevoze do nemocnice a niekoľko iných účastníkov nehody bolo zranených.
Udalosti potom nabrali celkom zvláštny kurz historického posunu v čase. Havária bola vyhodnotená rýchlo a jednoznačne, vodička osobného motorového vozidla prichádzala na hlavnú cestu s prednosťou v jazde z komunikácie nižšej triedy a nedala prednosť sanitke, ktorá bola v záchrannej akcii so zapnutými výstražnými svetlami a zvukovou signalizáciou – podľa expertných zistení išla rýchlosťou asi 110 kilometrov za hodinu. Náraz sanitku odhodil do, na krajnici stojaceho autobusu a následkom toho všetkého boli dve úmrtia a viacero zranení. Okresný súd v skrátenom konaní, lebo všetko bolo celkom jednoznačné a dokázané vodičku odsúdil, ale o niekoľko mesiacov neskôr aj oslobodil, lebo po odvolaní vodičky mu Krajský súd kauzu vrátil!
Viete, už vtedy ma to zaujalo v tom najmenej pochopiteľnom rozmere – ako je to možné, kto urobil chybu, čo je tak naozaj vo veci, kto je podpísaný pod takou radikálnou zmenou názorov a predovšetkým reality udalosti, lebo pochopte, je to tragédia spojená so smrteľnou udalosťou, dvaja nevinní ľudia pri výkone svojho povolania zahynuli, za jednoznačných a dokázateľných vodičských výkonov a teraz, pri opakovanej súdnej kauze, už je to tu znova – vodička je zasa oslobodená!
Skúste to skúmať nielen spolu so mnou, ale predovšetkým s dokázanou realitou tej katastrofy. Vodička prichádza na hlavnú cestu z vedľajšej komunikácie, nedáva prednosť po nej idúcej sanitke so zapnutými svetelnými a zvukovými výstražnými signálmi a spôsobí haváriu. Sanitku náraz odhodí do na krajnici stojaceho autobusu, ktorý tam podľa svedectva jeho vodiča zostal stáť preto, lebo zaregistroval prichádzajúcu, dobre viditeľnú sanitku s výstražnou signalizáciou a tragédia bola dokonaná. A odpovedajte, sami sebe a možno aj hypoteticky voľakomu inému, s iným názorom o vyvodzovaní viny či zodpovednosti a zistíte, že to naozaj nie je nič také jednoduché, aby to prinieslo oslobodzujúci rozsudok pre vinníčku za volantom osobného auta! Ale aj tak sa to napokon akurát takto skončilo – opakovane! Je nevinná!
Tak rozhodol súd, hoci prokuratúra a väčšina priamych svedkov i vyšetrovatelia havárie s ničím, čo ponúkla obhajoba a osobný postoj obžalovanej nesúhlasili. Jej tvrdenie bolo samozrejme jednoznačné – prichádzajúcu sanitku na hlavnej ceste nevidela a ani nepočula, presvedčila sa, že z vedľajšej na hlavnú cestu môže vyjsť a všetko ostatné považuje za nepravdivé. Ba ešte niečo, súd prihliadol na preukázaný fakt, že sanitka prekročila povolenú rýchlosť na tomto druhu komunikácie, lebo išla až 110km / hod., s čím vyrukovala viac ako účelovo obhajoba a doplnok, že vinníčke je to všetko úprimne ľúto, bolo tou povinnou jahôdkou na všetkom odcitovanom.
Nuž sám seba a vlastne nikoho zo svojich známych by som si v pozícii takto uvažujúceho sudcu predstaviť nevedel! Je citovo zainteresovaný celkom jednosmerne, ktohovie, čo je za tým ako príčina či dôvod, lebo s odpustením, ak to všetko z kauzy známe vyhodnotil akože spravodlivo akurát takto, nedokázal by v svojom okolí ako osoba so zdravým úsudkom vegetovať ani len s prižmúrením všetkých očí! Ani len v oblasti citov a obyčajnej ľútosti či trápenia, lebo smrť blízkych je pre pozostalých predsa len iným mementom a bolesťou či hrôzou, ako to klišé – je mi to ľúto.
Niet sa teda čo diviť, že rozsudok nie je právoplatný, lebo prokuratúra sa pochopiteľne odvolala a pozostalí považujú verdikt súdu za nespravodlivý! Verejnosť, čo v kauze naozaj nie je ničím zainteresovaná sa môže teda rozhodnúť slobodne – už to sledovať nebudeme, nech to má akékoľvek konce, alebo mať smolu, ako mám ja a neviem zabudnúť, lebo nič sa nedá robiť, trápi a zožiera ma to ako dôkaz, že u nás je spravodlivosť celkom nehodná toho mena! Má to potom podobu, že všetko je možné, všetko sa dá, to chce iba vedieť ako na to, čo všetko treba objaviť a predovšetkým, aké zdroje na riešenie vecí využiť. Nie je ich k dispozícii mnoho, to naozaj nie, ale v súvislosti s tým pojmom spravodlivosť je ich používanie celkom paradoxné, čo poviete!?
A celkom nakoniec je tu vyznanie, prečo sa k voľačomu takému zložitému ako je prax na našich súdoch vraciam, síce s odstupom času, ale v rovnakom duševnom rozpoložení – teda s nedôverou! Prečítal som si vyznanie profesionála, ženy, advokátky, ktorá spolupracuje so združením Via Iuris, volá sa Zuzana Čaputová a hoci bol jej článok naozaj skvelý, presne taký, čo pomáha verejnosti spoznať ten priestor, kde je reč o zločine a treste v kontexte živých bytostí, zákonov a tých, pre ktorých je povinnosťou všetko uviesť na správnu mieru objavil som v ňom tieto dve konštatovania, čo nasledovali v takomto poradí.
Na jednej strane u nás panuje nízka dôvera v sudcov aj preto, že prejavy niektorých z nich sú až za hranicou dôstojnosti. Na strane druhej je, aspoň pre väčšinu sudcov, ich profesijná etika stále okrajovou témou.
A v tej chvíli už nepotrebujete žiadnu fantáziu na to, aby ste pochopili našu spoločnú biedu – Slovensko ešte dlho nebude spoločenstvom občanov, kde je dôvera v justíciu presvedčivá, kde je etika sudcov sledovaná a hodnotená, kde ju oni sami dodržiavajú až úzkostlivo a kde to štát s uspokojením a dôverou v ich profesionálne kvality uznáva a hodnotí. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale príkladov, keď sa právnik nespráva eticky správne a dôstojne ako advokát, sudca, verejný činiteľ zodpovedný za správu vecí verejných a veru aj iba ako občan tejto republiky je k dispozícii nepreberné množstvo a je teda nad slnko jasnejšie, že už je načase celú túto dôležitú sféru našej prítomnosti zmeniť, od základu! Je príliš poplatná minulosti, je namiesto ozajstnosti humánnych princípov demokracie stále socialisticky účelová a do dnešných dní sa už svojou „výberovou“ výkonnosťou či „reálnou“ spravodlivosťou nehodí! Jasné, to sa dá akceptovať iba vtedy, ak budete ako kritik spravodlivý aj sám k sebe!
