Prvé stretnutie bola netradičné, nesignalizovalo veru naozaj žiadnu nedočkavosť uvidieť sa čo najskôr, lebo hoci je na našom table údaj ad revidendum o 5 rokov, teda klasika takýchto zvyklostí, naše triedy sa v premiére stretli až pri dvadsaťročnici spomienok. Ale stálo to za to, odvtedy je to už pravidelnosť spomienkových päťročníc, ba jedno stretnutie sme mali ako keby „vložené“, lebo dobré duše tých, čo zostali na rodnej hrude sa rozhodli v roku 2001 spoločne oslavovať seniorskú šesťdesiatku a teraz tu teda bol čas aj na také stretnutie, o akom ešte nikto nenapísal román a ani nenatočil film – 55 rokov po sláve skúšok dospelosti.
Ten spoločný album, čo je našim spoločným majetkom je fantastickým dokumentom, čiernobiele a potom už samozrejme farebné fotografie našich vlastných autorov je voľačo hodné obdivu, má jedinečnú podobu, verte mi, že vysokú úroveň grafickej aj umeleckej náročnosti a tak ako vždy nám pripomenul, že nielen to, čo máme ako osobné pamiatky doma k vlastným spomienkam, ale veru aj takýto „sumár“ môže byť voľačím absolútne preukazným. Je to viac ako spoľahlivo dokument vysokej hodnoty a verte mi, hoci sme v ňom listovali a všetko komentovali neuveriteľne zanietene počas celého stretnutia – to aby mal každý čas všetko prežívať čo najosobnejšie, takmer vždy sa osobné prezentácie zmenili na menej komorné meditovanie nad tým, čo priniesol kapitál spomienok.
Ale to samozrejme predbieham, už v tom rýchliku pri ceste tam to bolo fantastické. S Ľudkou sme boli susedmi v jednej z najkrajších, ba vlastne najkrajšej časti Považskej Bystrice, lebo fabrická kolónia bola postavená podľa vzoru baťovských projektov s dôrazom na komfort a kultúru bývania, prostredia a veru aj občianskej vybavenosti, bolo to miesto, kde už v roku 1947 mohlo vzniknúť a fungovať aj profesionálne divadlo, kde sa spôsob života, kultúra, spoločenské záujmy, umenie a šport ponúkali v neuveriteľne širokej ponuke možností a o tom všetkom sme cestou s Ľudkou spomínali nielen celkom adresne, ale veru aj viac ako zanietene. Jej dcéra, dnes už sama mamina maturanta, bola všetkými tými spomienkami očarená, vyčítala mame, že o tom nikdy takto nerozprávala, to by už dávno mala potrebu všetko to krásne uvidieť na vlastné oči a keď sme vystúpili na stanici, čo je vlastne stále v takej podobe, ako v časoch našich maturít, už to všetko dostalo podobu potreby spojiť spomienku s realitou.
Prvé stretnutia, naozaj rozcítené a úprimné nasledovali takmer v tej chvíli, keď sme plný rozčarovania pozerali na voľakedy úžasný objekt Spoločenského domu, čo bol skvelou reštauráciou, kaviarňou, hotelom aj filmovou a divadelnou sálou, miestom fantastických plesových sezón, nezabudnuteľných športových, poľovníckych, lekárskych a veru aj rybárskych plesov, lebo jeho fasáda, plná reklamných a vývesných štítov nás prinútila vyznávať pocity tých, čo prežívali Ježišovu akciu vyhnania kupcov z chrámu! Ale očakávanie „našej akcie“ to napokon zachránilo a potom už sme sa rozchádzali s prísľubom, že slávnostný obed v Olympii, kde bol objednaný pre „naše triedy salón“, je aj tak tým hlavným bodom programu dňa!
Presne tak to aj bolo, to krásne zvítanie pokračovalo, násobilo sa, vôbec nikto mi z tých mojich konškolákov nepripadal ako klasická babka či dedko hodný ohľaduplnosti a s nárokmi na opateru a až keď naši traja členovia organizačného výboru všetko oficiálne odštartovali som precítil predsa len tú ťarchu rokov. Pri ospravedlnených absenciách a nezvestnosti viacerých nevypátrateľných sa nás zišlo 24 a to je chtiac nechtiac dôkaz, že čas je nepriateľ ľudí z viacerých ohľadov.
Prvým spoločným prípitkom sme sa zvítali, klasický chorál voľakedy študentských spevákov zahrmel nielen tým salónom, ale vlastne celou elegantnou reštauráciou presvedčivo a potom už sme tichou spomienkou vzdali hold tým, o ktorých už vieme, že sú na pravde Božej. Je ich už celkom dosť, sedemnásť, voľaktoré tie mená boli šokujúcou informáciou, ale čo už, to je ten celkom reálny život a urobila sa dohoda o znení zápisu do kroniky našej histórie, aby to malo patričnú hodnotu a úroveň.
Menu bolo naozaj slávnostné, nálada sa stávala osobnejšou a uvoľnenejšou, vznikali debaty susedov i oproti sebe sediacim a vlastne aj všetkých, čo tú tabuľu obsiahli hlasom a verte mi, keď sa priestor hodovania upravil, rozniesli sa zákusky, ovocie a káva na niekoľko podôb ponuky, prišla chvíľka osobných spovedí z udalostí a hriechov posledných piatich rokov, čo prežíval vlastne každý iba sám za seba! Zopár spovedí bolo výnimočných, mám umelý kĺb v bedre, nové koleno, ale moc sa im to nevydarilo, som onkologická pacientka, prežila som infarkt, viem ako vyzerá „áro“ z vnútra, mám bypass, pribudli mi vnúčatá, lepšie na ne vidím, lebo mám nové šošovky, robím na záhrade, ešte stále sa usilujem športovať a predstavte si, jeden a jedna ešte na znížený úväzok aj pracujú! Posudková lekárka a obchodný zástupca a vyslúžili si nielen náš spoločný obdiv, ale veru aj potlesk. Jedna z tých spovedí, Petrova, bola v tom slede 55 rokov premiérová, bol na tom stretnutí naozaj prvý raz, bol stále tajnostkársky a potom to dostalo podobu naozaj prekvapujúcu!
Oznámil nám, že na stretnutia nechodil preto, že toto mesto nenávidí, pokazilo mu život, všetko dianie v ňom ho naplnilo odporom a hnevom, vraj nám to prečíta. Ak si pamätáme, chcel študovať medicínu, prihlášku si podal, ale prišlo mu toto – vlastne jeho otcovi a prečítal nám riaditeľský list a rozhodnutie šéfa „tej búdy“, kde sme maturovali. Dávalo sa v ňom na vedomie, že prihláška na štúdium na vysokej škole je neopodstatnená, rodina žiaka a prostredie v ktorom vyrastá a prebieha jeho výchova nezodpovedá kritériám ľudovodemokratickej vlasti a na návrh orgánov riadenia štátu sa vzdelávanie ich syna na zvolenej škole neodporúča! Odsťahoval sa, rok sa pretĺkal životom s hnevom v srdci, po roku sa prihlásil do školy v Prahe, prijali ho, po roku štúdiu celú inštitúciu preložili do Žiliny ako Dopravnú VŠ s viacerými špecializovanými fakultami a tam potom štúdium, o rok neskôr ukončil a ako my potom promoval. Nenávidel mesto i ľudí čo mu to spôsobili, odsťahoval sa do Bratislavy, kde nikoho nepoznal a teraz sa rozhodol všetko nám povedať! Aby sme sa konečne aj my dozvedeli, aká to bola škola, ktorej sme verili, mali ju radi, spomíname na roky v nej prežité s krásnou nostalgiou, lebo hľa, to spravovali a riadili ľudia schopní takto dolámať nad študentom palicu osudu! Čakal, ako to s nami pohne, ako budeme reagovať, ale napokon bol prekvapený on!
Rovnaký papier s takýmto rozhodnutím sme dostali viacerí, z rôznych príčin a hoci tá jeho bola naozaj originálna, jeho ocko bol krajčír, prevádzkoval dielničku v ktorej pracoval iba sám, bez učňa, nikoho teda kapitalisticky nevykorisťoval, ale verdikt bol jasný – z takéhoto študenta tatka kapitalistu verný občan vlasti nemôže vyrásť!
Keď sa dozvedel, že takých nás bolo naozaj viac, s rovnakým verdiktom socialistickej moci o vlastnej budúcnosti v hrsti, bol šokovaný. Zistil, že mnohým sa podarilo vysokoškolské vzdelávanie aj tak realizovať, hoci všetci presne tak ako on, v inom odbore ľudskej činnosti, viac bolo takých, čo už také šťastie nemali vôbec, alebo to vôbec nezvládli a na ceste k svojim snom zastali na polceste životom a veru sa rozplakal. V presvedčení, že je to iba jeho nešťastný osud a jeho krivda, na nás všetkých a aj na mesto, kde sa mu to stalo zanevrel, okradol sám seba o tie nádherné chvíle stretnutí a ľútosť samého nad sebou ho opantala povýšeneckým presvedčením a pocitmi trpiteľa, čo je iný ako väčšina spolužiakov. Teraz už vie, boli sme lepší a úprimnejší ako on, vedeli sme k sebe nájsť cestičku pochopenia a porozumenia, ospravedlňuje sa nám.
Nadlho nás to rozcitlivelo, ako keby sa atmosféra stretnutia dostala do područia takýchto negatívnych citov, ale netrvalo to dlho. Všetko bolo z ničoho nič celkom ináč, spoločnosť začala žiť realitou, diskutovalo a meditovalo sa predovšetkým o tom, ako Považskej Bystrici ublížil zánik Považských strojárni, kde od hutnej, strojárskej, vojenskej i motocyklovej výroby, ba veru aj závodu na výrobu leteckých motorov pracovalo aj sedemnásť tisíc ľudí v troch smenách, ako to ovplyvňovalo kvalitu občianskeho zázemia, infraštruktúru mesta, ale aj regiónu, lebo napríklad doprava, železničná i autobusová, podmieňovala rozvoj v širokom rozsahu celého Považia, rovnako tak sieť bytovej výstavby, zásobovania a veru aj školstva a kultúrnej ponuky a teraz je to všetko viac ako radikálne minimalizované.
A potom už to bolo z ničoho nič o reálnej skutočnosti, o blížiacich sa voľbách v Čechách aj o tých regionálnych a prezidentských u nás, o diktatúre Smeru a slabej výkonnosti opozície, o prefíkanosti a vypočítavosti politikov s reálnou mocou vo vlastných rukách a o zneužívaní dôvery voličov a verte neverte, z ničoho nič to prestalo byť nostalgické stretnutie dedkov a babičiek, ale bolo to viac ako živé a občianske združenie aktivistov! Ten rozchod bol potom taký zvláštny - malo to podobu – škoda že to ubehlo tak rýchlo a všetko sa naťahovalo o nové a nové minúty potreby rečí patričných replík a ešte nocou, cestou domov v aute kolegyne a jej manžela, aj kolegu ktorý s nami cestoval do Martina, to bola atmosféra občianskeho zhromaždenia o veciach vážnych. Keď ma pol hodinu po polnoci vykladali pred vchodom kde bývam, boli sme všetci vo forme, sľúbili sme si pokračovanie na rôzne spôsoby a možnosti komunikácie a ak by ma niekedy niekto chcel presviedčať o tom, že sedemdesiatnici nedokážu držať prst na pulze životnej reality, vysmejem sa mu! Sú to občania naozaj viac ako rozhľadení a zodpovední, ale aj ochotní kedykoľvek sa pobiť o svoje miesto na trhu takejto ponuky.
Stretneme sa vraj o rok, lebo päťročný interval mnohým pripadal byť veľký, iným zasa rizikový a boli aj takí, čo hovorili o zbytočne zmárnenej šanci robiť si radosť, takže uvidíme, bude to na tých troch dobrovoľníkoch, čo si nájdu čas o veciach podumať a za nás všetkých rozhodnúť. A potom mi celkom iste príde list s tým odkazom – milá spolužiačka, milý spolužiak, už je tu zasa tá chvíľa, keď si zasadneme za jeden stôl a.... Verte mi, teším sa!
